Kedysi som pridal tri články na túto tematiku, a po čase by som sa opätovne chcel vrátiť k rozmýšľaniu nad touto témou, ktorá ma celkom ovplyvnila, aj čo sa týka, ako som sa na mnohé udalosti v minulosti pozeral ja. V jednej takej dávnejšej ankete, bolo to štyri roky dozadu, sa jeden bloger zamýšľa,či minulosť dokáže ovplyvniť budúcnosť. 

Celkom prirodzene azda medzi nami neexistuje taký človek, ktorú na túto tematiku by nemal svoj jasný, alebo menej jasný názor, a teda navzájom by tak či tak došlo k akejsi pluralite, rôznorodosti názorov, čo je v konečnom dôsledku dobré. Nie raz preto sme sa chceli isto pustiť s vervou a akýmsi nám charakteristickým nadšením do niečoho, o čom sme možno vedeli, že je to stratené, ale akosi sme vytušili predsa len šancu. Šancu na akúsi zmenu, kde by sme ešte mohli čosi vydolovať, a niečo pre nás samých získať.

V bežnom živote sa totiž celkom ľahko môže napríklad stať, že nie raz si teda kladieme túto otázku pri nejakom zložitom rébuse, na ktorý zatiaľ, a to by som chcel akože dôležite opomenúť, zatiaľ my sami, nenachádzame dostatočne uspokojujúcu a upokojujúcu odpoveď na to, čo považujeme v danom momente za pálčivý problém týkajúci sa nás samotných, alebo na niečom, alebo niekom, na čom nám napríklad záleží viac ako inokedy. 

Aj v Písme sv. sa opisuje, ako tí, čo bežia na štadióne bežia síce všetci, ale len jeden z nich dosiahne víťaznú cenu a ešte sme nabádaní, aby sme bežali tak, aby sme sa jej zmocnili. Kedysi som toto už opisoval, ale pozrel by som sa na to trochu z iného uhla pohľadu.

Pamätám sa, keď boli majstrovstvá sveta v hokeji, pomyslel som napríklad na to, že síce ten šamionát je poskladaný z určitého počtu, množstva tímov, štátov, ale len jeden z nich dosiahne to skutočné víťazstvo, kedy bude vyčnievať nad všetkými. Ak niekto ide a povie si, že aj tak nedosiahnem pomyslený vrchol, má zmysel sa do niečoho púšťať? Asi nie. ale keďže sme akosi prirodzene zvedaví, a sme súťažívi, vieme, že človek proste rád čosi prijme niečo ako výzvu, aby sa o niečo aspoň pokúsil.

Práve stretol som sa častokrát v živote s takými situáciami, že čím niečo horšie napríklad aj pre mňa vyzeralo, dopadlo to nakoniec dobre, ba čo viac, dopadlo to nad moje očakávania, a nepreháňam vôbec. Práve mám skúsenosť, že čím viac niekedy človek si práve aj pomyslí, že v podstate ja na to nemám, nedám to, beriem síce niečo ako výzvu, ale idem do toho viac menej ako sa hovorí, aby som bol do počtu, aby som mal aspoň ako také umiestnenie, aby som mal nejakú tú účasť, aj to sa niekedy počíta, a pritom človek práve v danom okamihu zacíti šancu, že predsa je k niečomu akosi povolaný, aj on má niečo akosi uskutočniť, len možno treba chcieť.

A práve potom si uvedomí, že v podstate pracuje za dvoch, doháňa niečo, čo zameškal, čo možno zameškal vlastnou, alebo nie vlastnou vinou, čo mohol spraviť možno lepšie, a neurobil to, alebo preto, lebo to možno nestihol. Vtedy si celkom isto môže položiť otázku, ktorú som teda položil po štvrtý krát v tomto článku, či teda má zmysel riešiť neriešiteľné, a vystanovia ešte niekoľko otázok, aký to teda má zmysel, čo tým chcem dosiahnuť, čo chcem docieliť, na čo konkrétne sa chcem zamerať, čo chcem tým povedať, či túžim možno niekoho predčiť, niekoho takého, na ktorom mi možno záleží, alebo mi nezáleží vôbec, alebo teda či chcem siahnuť na dno svojich síl, možností, schopností, a uvidíme, čo z toho bude, ako sa hovorí.

Záverom poviem toľko, že najlepší pocit z dobre vykonanej práce niekedy dosiahneme, a to vnímam ako paradox, práve vtedy, a v tom okamihu, kedy prekonáme samého seba, kedy si povieme, že my predsa...

Máme svoju cenu, máme svoju hodnotu, sme pre niekoho predsa len užitoční, a chceme dať sebe samému šancu byť úspešní, a to nielen z pohľadu materiálneho, a tohoto sveta, ale aj z pohľadu duchovného, kedy získa nepominuteľný veniec slávy. Nech sa vám darí. 

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár