Ešte na záver tohoto pekného sobotného večera by som rád pridal krátke zamyslenie, teda druhý blog na túto tému. Je to zdanlivo nelogicky položená otázka, aj ja som si to pomyslel, kedy som to zahliadol opätovne kdesi v týchto anketách, ale napokon som si povedal, že predsa by som mal len niečo vyskúšať, či teda by som sa mohol zamyslieť aj nad takými záležitosťami, nad ktorými ostatní len zahadzujú rukami. O čo teda ide, by som chcel napísať v tomto mojom druhom článku asi toľkoto.

Kdesi som čítal takú múdru vetu, že človek v strese dokáže vyprodukovať oveľa viac energie, než by to bolo v akomsi pokojnom prostredí. Dá sa povedať, aj mnohí psychológovia, a taktiež je to azda námet pre nejaké filozofické debaty, či má vlastne zmysel naprávať to, čo sa napraviť nedá, či ako som spomínal v nadpise, môžem sa ešte zaoberať niečím čo mi nepomôže.

Na prvý pohľad je to dosť všeobecne opísané. Čo konkrétne teda považujeme niečo, čo nám nepomôže, a či nám naozaj niečo nepomôže. Pripadá mi to Descartov výrok, kedy vyslovil, že pochybuje o všetkom, okrem toho, že pochybuje. Logická podotázka. Naozaj teda pochybuje, alebo čo vlastne robí?

Mnohí paradoxne, a teda to je paradoxné, aj v nemožnom sa skúšajú, či niečo ešte dokážu vybojovať, aj keď vedia, že sa celkom isto stretnú s nepochopením. Ale čuduj sa svete, ich to vôbec neodrádza. Je možné, že človek naozaj má neustálu nádej, ktorá mu dodáva inšpiráciu. Je možné celkom isto, a to vyjadrím myšlienku, že je síce paradox, ale aj po prehratom zápase človek môže mať dobré pocity. Proste vynaložil pre to všetko, čo mohol. Aj mne sa stala smutná udalosť, ale bližšie to rozoberať nebudem.

Mám pocit, že tí, ktorí viaceré veci považujú za zbytočné, nebudú sa čímsi zaoberať, nie je tomu tak vôbec. Aj z toho dôvodu, že takíto ľudia častokrát sú veľmi z niečoho frustrovaní, a nedajú to na sebe znať. Nechcú sa teda priznať, že aj oni kedysi v živote prehrali, že ich to veľmi mrzí, a veľmi by sa niekde chceli vrátiť nazad, ale v podstate to už vôbec neznášajú. A pritom o nič nejde, a dovolím si tvrdiť, v pozitívnom slova zmysle, že niekedy sú to len naše pocity, ktoré pociťujeme jedine my, pričom v tomto azda nie sme objektívni, a myslíme si, že všetko to, čo cítime, naozaj je pravda, a často sa s týmto zdanlivo bezvýznamným stavom aj stotožníme, a takto si vytvoríme akýsi osobitný priestor pre pocit nášho bezpečia. A keď sa vrátim k myšlienke. Neznášajú proste ten pocit, kedy sa niekde museli prosiť, alebo za čosi museli azda neprimerane ďakovať. Som si istý, že naozaj v živote máločo je zadarmo.

To azda zakusujeme všetci v tejto dobe, a sme vystavení najrozličnejším skúškam, aké naozaj môžu nastať. Niečo to, čo v podstate malo byť samozrejné, sa pomaly stáva ťažko dostupným tovarom, o ktorý treba bojovať a vystáť rady. Niekedy to bolo vyjadrené naozaj v realite, dnes človeku stačí, aby si zapol internet, a môže nakupovať, ale nemusíme myslieť v materialistickom ponímaní. niekedy si žiadame to, čo nechceme, odmietame to, čo sme kedysi chceli, kedysi túžili.

A keď sme to nedostali, alebo teda sme na tom poriadne pracovalo, a výsledok nebol dobrý, zanevreli sme na to, ba dokonca naozaj sme to začali neznášať. Človek sa naozaj vyhýba takým miestam, kedy cíti, že naozaj tam sa niečo stalo, a bojí sa sprítomniť si niektoré pocity, ktoré celkom pochopiteľne nepatria medzi tie príjemné, a potrebuje si to ešte nielen urovnať, ale predovšetkým sa s tým trvalo, nielen akosi dočasne vysporiadať.

Čo chcem povedať záverom. Má zmysel zaoberať sa niečím, čo mi nepomôže. Nemusím mať z toho nijaký úžitok, ale v človeku častokrát hocijaká nie príjemná skúsenosť zanechá proste evidentné stopy, ktoré ho postupne menia na čosi, čo predtým nebol. Ak robí veci dobre, teraz, odteraz ich azda bude robiť lepie, ak pracoval menej, bude ešte usilovnejší, než tomu bolo doteraz. Azda posledná myšlienka tohoto blogu. 

Človek častokrát priveľa rozmýšľa nad tým, čo mohol vykonať a nevykonal, a nevníma cestu, ktorú podnikol, a kladie si otázky, či mohol pre to spraviť oveľa viac.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár