Vo väčšine mojich článkov dávam prednosť zamysleniu sa nad zmyslom života, kam spejeme, k čomu nás pobádajú jednak naše okolie, k čomu cítime pnutie my sami, kám nás to vlastne dovedie, kde spejeme, či má zmysel zaoberať sa niečím, čo ma pobaví na krátky čas, a potom možno nastane akási prázdnota vo vnútri, možno ešte väčšie komplikácie než pred tým, kedy sme čosi ešte napríklad nezažili, s čím sme sa dokázali, alebo naopak nedokázali vyrovnať.
Azda nie raz sme zahodili rukou nad nejakými problémami, ktoré sme riešili, a povedali, že dáko bolo dáko bude. Hádam nie jeden rozhovor sme zastavili azda v momente, kedy sme jednoducho vytušili, že to nikam nevedie. Napríklad sa mi stalo samozrejme v rozhovoroch s istou skupinou ľudí, zaoberajúcou sa čítaním Božieho Slova vyslovene v deštrukčnom, a ortodoxnom presnom (aspoň pre nich) význame, ktorý tam viac menej absentoval, a je to skôr na škodlivosť, ako na úžitok. Nechcem tým nič naznačiť. Máme v podstate právo združovať sa do určitých skupín, a pokiaľ mi nikto nerobí zle, nemám proti tomu nič. V živote som háklivý na to, keď sa deje naozaj nespravodlivosť, na kadejakých fórach inde ma zablokovali.
Snažím sa byť mierny, už nerád nad niečím príliš uvažujem, čo azda nemá cenu, alebo je to tak všeobecné, tak neosobné, že sa tam doslova stráca vecný význam vlastného názoru ako takého, a to všetko je považované za niečo, čo je v podstate podradné, za čosi, na čo sa aj tak na druhý deň zabudne.
Ak ale budeme nedôslední, a budeme odsúvať na vedľajšiu koľaj práve tieto nazval by som to krehké a zanedbateľné elementy, ktoré v konečnom dôsledku aj tak sú časťou nosného piliera, na ktorom stojíme, a po ploche, po ktorej sa pohybujeme, skôr či neskôr sa to v neskoršom čase začne prejavovať.
A práve tu mi vystanovila zaujímavá otázka, či má zmysel zaoberať sa niečím, čo mi nepomôže. Ono je to tak. Na jednej strane máme dobrých teoretikov, ktorí nie sú dobrí v praktizovaní toho, čo sa teoreticky hlása, a na druhej strane máme tichých ľudí, ktorí menej teoretizujú, zato ich skutky činy sú naozaj pozoruhodné, a ticho sa snažia dopracovať k dobrému výsledku, a v tichosti pracujú, aby nepútali na seba pozornosť, alebo aby tá pozornosť a všetko to, čo sa sústreďuje okolo toho bola čo najmenšia, aby sa to proste všetko to zredukovalo a zminimalizovalo na čo najnižší stupeň akejsi ostražitosti.
Problém spoločnosti je, že sa zaoberáme vecami, ktoré sú prospešné z komplexného pohľadu na danú problematiku, ale v podstate nikdy neriešia jadro veci. Pripadá mi to celkom tragikomické, ako naozaj niekto s plným bruchom môže hovoriť o nejakej potrebe, ktorú on vlastne vôbec nepotrebuje, len možno chce o tom azda rozprávať, ale je v realite na míle vzdialený. Ako je to potom? Ktoré sú teda tie konkrétne fakty, nám v živote chýbajú na uskutočnenie našich plánov alebo predsavzatí. Nemyslím finančne.
Záverom spomeniem. Myslím si že to zmysel má. My nikdy nevieme, kedy niekoho naozaj môžeme inšpirovať, a kto niečo vysloví naozaj akosi pod vplyvom Ducha Svätého, kde na popud niekoho sa začne naozaj premieňať na čosi, čo bolo pred tým nevídané. Ako si naozaj niekto vstúpi do svedomia, a zažije ten pocit premeny, transformácie, kedy v tom štádiu pochopí všetko naraz, nie postupne, ale naraz vyslovene, a zanechá ten starý spôsob myslenia, ktorý do onoho času obhajoval. Obhajoval azda z dôvodu akejsi osobnej neschopnosti, vnútorného bránenia vyjsť z niečoho tradičného, čo presahuje jeho myslenie, čo bráni jeho rozvoju.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár