Začiatkom článku som presne v písaní nadpisu nevedel, či mám dať číslovku pred otáznikom, alebo na konci, ale tento malý problém som hneď vyriešil. Azda aj toto by možno tak som v krátkosi azda prepojil, či majú silu nevyslovené, a inak nevypovedané slová, možno aj v bežných, úplných maličkostiach, ale pre niekoho to je dôležité.

Tak, ako pre niekoho sú podstatné, a dôležité napríklad detaily, pretože detailom sa dostanem k požadovanému úspechu, dobrému výsledku práce, ktorý som si pred samotným začiatkom pracovného procesu celkom prirodzene akosi želal, tak človek naozaj má akosi podvedome dbať na detaily. 

A práve v detailoch sa skrýva sila nevypovedaných slov. Možno zachádzam akosi priveľmi do hĺbky akési tajomného poznania ľudskej vôle, chcenia, možno otázky prirodzenej voľby výberu, alebo slobody, ktorú človek má, vlastní, a pred nejakým časom som tomuto venoval zopár článkov.

Dobre vieme, že v niektorých vypätých situáciach, alebo niektorých nie celkom priaznivých, ba až by som povedal dosť nepríjemných okamihoch, dobre vieme, čo znamenajú pohľady. Obyčajne neznamenajú nič. Pohľad človeka z očí do očí zrači akosi prirodzene dôstojnosť, že človek venuje pozornosť druhému človeku, a berie jeho slová, jeho prejav akosi vážne, dáva mu taký punc vznešenosti, vážnosti, primeranej dôstojnosti.

A práve dôstojnosť je čosi, na čo mnohí pri niektorých našich prejavoch pomerne často zabúdame, či sú to formálne, alebo neformálne rozhovory. Človek častokrát niečo si myslí, a niečo iné hovorí. nie je to akési rozpoltenie osobnosti človeka, ale každý z nás proste akosi nie si istý tým, čo by naozaj chcel v danom okamihu a chvíli povedať, a to iné, nie to, čo naozaj by zo srdca chcel, proste to iné by chcel povedať, ale nejde to. Povie azda to, čo mu nehovorí logika, a ani nevie, prečo to povedal. To, čo mu azda nekáže rozum, ale možno mu to nekáže ani cit. teda dva elementy, ktoré by sme smelo mohli povedať, že sú v živote človeka akýmsi hlavným aktérom pri konflikte záujmov, a tieto dva elementy mnohí básnici rôznych dôb už ospevovali a opisovali ako čosi tajomné, neprebádané, také, v ktorých sa skrýva veľká sila.

A práve preto, keby sme sa k tomuto dopracovali bližšie môžeme smelo teda povedať, a skonštatovať, že práve nevypovedané slová, možno slová plné výčitiek, vyčítacieho pohľadu majú azda najväčšiu silu. Neviem presne, či mám to napísať v pozitívnom, alebo negatívnom slove zmysla, ale naozaj majú silu. 

Azda v tom, že človek akosi podvedome, alebo pudovo chápe vážnosť, charakter a predovšetkým význam danej situácie, v ktorej sa nateraz ocitol, a razom pochopí, čo znamená mlčať vtedy, kedy by azda najradšej a akosi zo srdca odrazu prehovoril, ale proste to nejde. 

Záverom spomeniem ešte toľkoto. Majú silu nevypovedané slová? Áno majú. Pretože tie dávajú priamy podnet nato, aby človek uvažoval, premýšľal, ale hlavne aby sa azda menil k lepšiemu. Nech sa vám darí.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár