Majú silu nevyslovené slová ? VI

V šiestom mojom článku som sa predsa len tematicky vrátil k nastolenej myšlienke, či teda majú silu nevyslovené slová.

Dobre vieme, že v priebehu dňa, od rána až do uloženie sa na spánok človek vysloví kadečo. Človek myslí na hocičo, a teda niekedy tie jeho myšlienky predbehnú slová v oveľa väčšom rozsahu, ako inokedy. Môže napríklad sa modliť, môže pôsobiť v škole ako učiteľ, kde proste každá jeho pedagogická veta, príspevok, jeho rada, je cenné, prospešné, môže niekoho napríklad napomínať, čo samozrejme tiež môže mať akýsi ochranný účinok. Teda aj nevyslovenými slovami teda môžeme chrániť v prvom rade seba, a teda aj iných. teda aj to, čo chce, aj to čo nechce, a možno teda uvažuje, ako by vyzerala situácia, kedy niečo by malo byť a nebolo, niečo nemalo byť, a je nejaká situácia.

Dobre vieme, že mnohí povedia niečo, čo neskôr ľutujú, čo je v podstate ešte dobré. Teda oni si uvedomujú, že možno to povedať museli, možno nemali na výber, možno to povedať nemuseli. A častokrát sa stáva, aj mne sa veľakrát stalo, že som sa proste zamyslel nad tým, ako by plynul čas, ako by sa vyvíjala niektorá situácia, keby som napríklad povedal, alebo nepovedal, urobil, alebo neurobil to, čo som mal urobiť, alebo nemal. Ešte horšie však môže nastať situácia, kedy niekto niečo povie, možno to teoreticky aj ľutuje, ale nikdy nepovie tú čarovnú magickú formulku, že teda je mi to ľúto, beriem to späť, ja som to tak nemyslel, ospravedlňujem sa, a podobne, proste všetko to, čo má za následok akési ospravedlnenie.

Čo teda robiť. Dobre vieme, že čo sa stalo, to sa neodstane. Že to, čo človek chce povedať, ale nepovie, môže ho to možno mrzieť, možno sa z niečoho poučí, možno si povie, že to takto malo byť, a mohli by sme inak menovať podobné situácie. Na druhej strane celkovo si myslím, že teda je vcelku dobré, a isto prospešné, kedy človek dokáže niečo prijať. Ako sa teraz budeme pozerať na človeka, možno takého, ktorý v niečom nás sklamal. Vtedy, kedy cítime, že práve tie nevyslovené, nevypovedané slová práveže naberajú na sile v oveľa väčšom rozmere, ako za normálnych okolností. Kedy človek postupne začína si uvedomovať, že niečo bolo, niečo nebude, a rozmýšľa, prečo nastala takáto situácia.

Vtedy sa môže pýtať niečo také, ktoré by sa nespýtal možno nikdy. A príde situácia, kedy proste nastane v istom zmysle slova záplava slov, ktoré kedysi boli nevypovedané, ktoré boli vyslovene potlačené, ale možno vtedy, kedy človek usúdil, že niekedy je lepšie mlčať ako prehovoriť.

Pamätám sa zo školských čias, že najhoršie situácie sa diali vtedy, kedy ten učiteľ proste v niektorých momentoch už neprehovoril. Kedy som si niekedy proste želal, aby ešte sa predsa len k niečomu vyjadril, ešte nejaký pokyna podobne. 

Už proste skončil, nedozvieme sa viac nič. Uzavrie to možno tou myšlienkou, že už nemá zmysel prehovoriť k tomu, kto si to proste neváži. A práve v danom momente vnímavý človek, ktorý ho počúva, teda nejaký študent razom pochopí, že teraz nastala tá jeho situácia, to, kedy on musí prebrať za niečo zodpovednosť. Vtedy, kedy tá akási misia učiteľa skončila, a teraz je rad na toho študenta. Kedy razom pochopí, že učiteľ proste už povedal toho mnoho, a vtedy mal čas na jeho počúvanie, počúvanie vtedy, kedy prehovoril, kedy teraz je rad na študenta, kedy pochopí, o čo konkrétne ide. Nie jeden krát som uvažoval, čím všetkým napríklad som si prešiel na strednej škole. Bolo to naozaj nádherné obdobie, ktoré som si veľmi vážil a to aj z toho dôvodu, že tie časy proste sa už nikdy nevrátia, a mnohí sa správajú tak, ako keby to trvalo azda večne. Samozrejme, bodaj by to bola pravda, a nie raz kedysi som si myslel toto isté aj ja. Že proste raz príde situácia, kedy slová budú možno zbytočné, a toľko by človek chcel ešte proste prehovoriť, ale vtedy to už bude v podstate jedno. Nikomu to už nepomôže, ale človek sa môže z toho poučiť a čerpať.

Záverom poviem toľko, že z toho všetkého mi vyplýva to, že musíme si vážiť akési chvíle, ktoré sa rátajú na momenty a okamihy, ktoré sa nikdy nevrátia, a ktoré si človek časom bude veľmi ceniť, hoci to nebude pre všetkých mať rovnaký význam. Nech sa vám darí.

Zdieľaj článok na facebooku
65 odoberateľov

Komenty k článku