Pamätám si celkom presne, aký je to pocit, kedy človek napríklad v škole, nezodpovie správne na niektorú otázku, pričom dobre vie, že rozpráva približne dobre, ale na konci toho všetkého si uvedomí, že pravdepodobne jeho odpoveď sa týkala inej otázky, než tej, ktorú si skutočne vytiahol. Nespravil to samozrejme dobrovoľne, to sa stáva viacerým.
Napríklad ak človek sa učí niektoré filozofické disciplíny, mal som ich na škole asi sedem, tak nejak, a niektoré témy proste sa prelínali. Inak teda sa to dalo pochopiť napríklad na hodine filozofie poznania, inak na filozofickej teologii, a možno celkom iný charakter toho všetkého to nadobudlo trebárs na hodine dejiny filozofie. V podstate ide o jedno a to isté, ale dá sa to vysvetliť, a najmä pochopiť z viacerých uhlov pohľadu, čo robilo vrásky na čele určite nie jednému študentovi, veď predsa naučiť filozofiu ako také sa predsa nedá za jeden rok, za jeden semester, filozofiu proste človek musí pochopiť ako celok. A teda buď na to prídeš včas, teda vtedy, kedy by si mal na to prísť, alebo neprídeš na to nikdy, alebo prídeš teda, možno v tom lepšom slova zmysle vtedy ,kedy to viacmenej nepotrebuješ k svojmu vzdelaniu, a vtedy to môžeš chápať niečo ako pasiu, že teda ťa to priťahuje, zaujíma, hoci nič z toho nemáš, čo kľudne môžem predsa povedať, že sčasti je to aj môj prípad.
Aj v mojich blogoch viac menej sa zaoberám prípadmi, ktoré nie je jednoduché vysvetliť možno z racionálneho pohľadu, presne ako v tomto článku. Či teda majú silu nevyslovené slová, alebo či jestvuje dokonalé šťastie, akým spôsobom ho jednak pochopiť, alebo ako ho obsiahnuť, či sa dá dobrom konať zlo, alebo zlom konať dobro.
Na prvý pohľad ide o nelogické témy, ale predsa sú pre dnešného človeka veľmi potrebné, a poviem prečo.
Ak si povieme, že nevyslovené slová nemajú svoju silu, nikdy by nevznikli možno nádherné hudobné skladby, krásne tóny, ktoré naozaj dokážu rozochvieť mnoho sŕdc, ktoré presne rozumejú tomu, čomu teda v skutočnosti hudba teda môže vyžarovať, čo môže hudba takýmto spôsobom objasňovať, alebo vysvetľovať, čo môže napríklad učiť, čomu všetkému sa teda môžem v tejto oblasti prizerať, kde ma to môže voviesť, akým spôsobom teda naberiem inšpiráciu trebárs pre moje ďalšie smerovanie v živote, najmä ak cítim, že teda so psychickými silami miestami teda som na pokraji mojich možností.
To som chcel povedať toľko, že teda nie jeden takýmto niečím sa vo svojom vnútri viacmenej zaoberá, viac menej nie jedného toto trápi. Taký človek akosi prirodzene rozumie, že teda jestvuje niečo, čo nevie vypovedať. Nemusí sa to točiť napríklad okolo viery v Boha, mojej obľúbenej tematiky, ale aj tomu čo s tým priamo alebo nepriamo súvisí.
Človek sa podvedome zamýšľa nad takými vecami, o ktorých napríklad nechce v akomsi kolektíve diskutovať, a teda nezačne, nenačrtne danú tému nikdy.
Záverom ešte spomeniem čosi. Z bežného života môžem len na okraj teda spomenúť banálny, jednoduchý príklad, ako keď sa chlapcovi páči nejaké dievča. To je celkom prirodzené, a Pán Boh to predsa takto chcel, takto to vo svete predsa funguje a beží, ale čo sa teda stane, to sa stane, že teda ale v podstate nikdy jej to nepovie, proste to tají sám pred sebou. Sám pred sebou sa akosi nikdy neodváži, bojí sa, niečo ho sputnáva, a nevie sa toho zbaviť, a teda nosí ju v hlave, ale hlavne vo svojom srdci roky, až si zvykne, že pre neho sa v podstate javí ako nejaká predstava, nenaplnená túžba, nejaká méta, ktorú teda nikdy nedosiahol, a pravdepodobne ani nikdy nedosiahne. Je to pre človeka tento stav pozitívny, alebo negatívny?
Na toto nejestvuje uspokojujúca odpoveď. A možno je to z jedného uhlu pohľadu dobre, a jednak predsa to môže v ňom zanechať akési veľmi výrazné stopy, ktorých sa nemusí vedieť zbaviť, možno ani po dlhom čase, ak sa bavíme o nejakých mesiacoch, alebo rokoch.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár