V mojom článku ale nebudem príliš rozmýšľať nad tým, čo on dávno pred nami nejakú múdrosť vymyslel. Vezmem to mierne z opačného konca.
Mám naozaj neklamný dojem, v ktorom nechcem povedať, že sa utvrdzujem, ale to, že človek všetko príliš skoro vzdáva. naozaj akékoľvek znechutenie, v ktorom by potencionálne mohol vytrvať, je o tom, že sa vzdá celkom predčasne, nikto ho o nič nežiada, a samozrejme všetko je len a len na jeho rozhodnutí, ktoré viac menej do istej doby je nemenné.
Myslím si že v presne takomto duchu by som mohol citovať, zamyslieť sa teda nad tým citátom, upresniť po svojom, čo ma zaujalo, ačo nie. Totiž viacerí sme nútení, aj v škole to tak bolo, rozmýšľať, čo mal na mysli dotyčný človek svojím výrokom. Napríklad charakteristikou postáv.
Je veľmi mylné, pokiaľ niekto žiada z epického diela charakteristiku osôb. Dokonca sme to mali azda aj na slohovej práci, čo teraz s odstupom času, po mojich skúsenostiach, jednak aj s písaním článkov, považujem za absolútny nezmysel. Nemôžeš predsa niekoho charakterizovať na základe vonkajších a vnútorných stránok, pokiaľ si si ním nikdy neprehovoril, a viac menej sa jedná o fiktívne postavy, kde dej je v podstate vymyslený, maximálne sa tam prelínajú niekoľko prvkov z reálneho života, ktoré sú obohatené fantáziou kohosi.
Nechcem povedať, že mnohí sa vzdávame predčasne, ale keď s niekto v niečom vzdá, naozaj to pre neho paradoxne má nejaký význam. Proste už nechce v niečom pokračovať. A je mnoho tvrdohlavo vytrvalých jedincov, ktorí nechápu, že zotrvať niekde, kde ťa nikto nepotrebuje, a je za teba náhrada, je urážka na mojej cti. Toto si naozaj viacerí neuvedomujú.
Viacerí si to zamieňajú s pokorou, kedy sa jedná o to, že človek pokorne vytrvá niekde, a musí teda prečkať aj niečo, čo sa mu nepáči. To nie je pokora. Mnoho ľudí je vysoko citovo nastavených, aby dobre prečkali nejaké krízové obdobie, ktoré možno príde akýmsi dosť šokujúcim a nečakaným spôsobom, ale pomerne rýchlo sa vytrábia, a dostanú sa z toho prakticky bez akýchkoľvek viditeľných stôp, alebo následkov, čoho charakteristickou črtou môže byť akási silná osobnosť, aj keď to nemusí byť celkom pravda.
V kontexte citovaných duchovných zamyslení to síce chápem, zažil som to niekoľkokrát, ale musím povedať, že ony význam nemajú nijaký. pretože takí ľudia niečo naozaj hraničné, s čím by sa teda mohli azda pochváliť, asi nezažili. Proste tomu neverím. Poprípade, po nejakom čase obsiahli nejakú primeranú alternatívu toho, čo azda v istom okamihu, momente stratil, a teraz sa mu to vrátilo. Takému je celkom isto normálne dávať rozumy a rady, keďže o nič neprišiel. Naoko azda prišiel. Ale spravil to vypočítavo. Vie, že sa mu niečo, čo stratil, vráti mnoho násobne, a práve preto výsledok takéhoto uvažovania tkvie do výsledku, že taký človek reálne nestratil nič, čo by narušilo ako keby jeho pravú integritu citového, vnútorného života, ktoré je navonok neviditeľné.
Môže to slúžiť ako nejaké morálne poučenie, aby sa človek proste zastavil, aby nešiel stále rýchlo dopredu, ale aby vnímal niečo tak, ako sa to vnímať má. Obyčajne človek má tendenciu niečo len prehliadnuť, ale opätovne sa to zopakuje v nevhodný čas.
Na záver teda úvodná rečnícka otázka. Majú teda zmysel naše nedokonalosti? Určite majú? Ony práve nám častokrát môžu napríklad otvoriť oči, keď vidíme, že niečo naozaj nie je v poriadku, ale problém je taký, že nie je celkom v našich silách, aby sme dotyčný problém akosi vyriešili. A niekedy to pôsobí veľmi rušivo, keď vieme, že niečo chceme, ale nemáme. A človeka to viacmenej uníži, lebo si uvedomuje, že teda v niečom naozaj je neschopný, je menej schopný, niečo menej vie, a možno to nie je o nejakom intelektuálnom myslení, alebo praktickom myslení. Asi toľko som chcel povedať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár