Že viacerí si nedáme určovať, čo mi má kto rozkazovať, a nezamýšľame sa nad akýmsi zmyslom a významom slov, definícii, myšlienok, ktoré sú nám v nejakom bližšom kontexte predkladané ako niečo, ktoré môžeme rešpektovať, ale samozrejme nemusíme s ním súhlasiť, je to niečo ako tolerancia... tolerancia neznamená súhlasiť, ale znamená vyjadriť jemne ako keby nejaký ľudský súcit, vyjadriť proste akúsi spolupatričnosť, vyjadriť akúsi jednotu, akúsi harmóniu, že v niečom, nejakom okamihu života proste nenechám akokeby v štichu kohosi, kto potrebuje jednak pomoc, kto potrebuje vypočuť si nejaký názor na niečo, čo pre neho je veľmi dôležité, hoci nám sa to prirodzene tak nejaví.
Samozrejme v tomto zohráva rolu aj empatia, pretože všetko, dá sa povedať všetko máme tendenciu posudzovať z nášho pohľadu. To by ešte nebol až taký kardinálny problém, avšak berieme to len z akéhosi nášho vnútorného rozpoloženia, bez ohľadu napríklad na danú konkrétnu situáciu, bez ohľadu na akúsi prirodzenú objektívnosť, objektivitu v danom kontexte. Preto ľudia majú tendenciu byť osobní, čo môže napríklad častejšie vyústiť do akéhosi nedorozumenia, prípadne nechceného konfliktu len preto, lebo my máme iný názor, ktorý automaticky ten dotyčný musí plne rešpektovať a chápať, samozrejme po našom ponímaní.
Avšak domnievam sa, že v tom hrá aj prvok akejsi detinskej sentimentality, s ktorou súvisí aj naša vzťahovačnosť (teda niektoré veci si automaticky berieme ako na seba, hoci sa nás to priamo nijako nedotýkajú, a možno ani nemajú nijaký súvis s nami a v našom ponímaní), a práve preto sa okrem tohoto spomenutého, čo som vymenoval, nedokážeme tohoto vzdať, a preto berieme veci príliš osobne, doslova by som to nazval príliš egoisticky, alebo to, že nerozumieme akejsi irónie, alebo tzv. láskavému humoru.
Je pravda, že našou zvláštnosťou je, že berieme osobne, a sme akísi vzťahovační tam, kde by sme práveže mali postrehnúť akúsi mieru objektivizmu, a nie subjektivizmu, a dá sa povedať, že zveličujeme, alebo berieme na ľahkú váhu spojenú s akýmsi zovšeobecňovaním istých noriem, kde práve naopak, by sme mali byť v dodržiavaní pravidiel azda striktní, zásadoví, v istých medziach niekedy až neústupčiví, pokiaľ si to situácia svojou akokeby povahou vyžaduje
Sú individuá, ktoré toto pravidlo docela ešte nepochopili, a práve preto sa rozbíjajú priateľstvá a rozličné vzťahy, ktoré fungujú na báze akéhosi vzájomného rešpektovania. To platí aj na pracovisku, na všetkom. Avšak pozorný človek... tomu to môže byť v istom okamihu jedno, pretože z názorov, akejsi teórie proste nikdy nikto ešte nevyžil. Nikoho nezaujímajú nejaké reči, ktoré sa nedajú naplniť, a nevieme im posúdiť akúsi trvalú platnosť, ale za človeka vždy hovoria predovšetkým skutky, ktoré nemusia byť akési megalománske, ale môžu byť kľudne malé, dielčie, také, ktoré nejakým prirodzeným spôsobom môžu obohatiť vnútorne, duchovne človeka a dodať mu patričnú kultúru prejavu.
Kultúra prejavu, akceptovanie, mať proste srdce je niečo, čo chýba mnohým, a práve preto tu máme urážlivé autority, ktoré sa správajú milo len dovtedy, kým je všetko v poriadku, ale akonáhle nie je niečo podľa ich plánu, obyčajne ich to vyvedie natoľko z miery, že v podstate skončia náhle akúkoľvek aj sľubne sa vyvíjajúcu spoluprácu, ktorá môže priniesť veľmi pekný prospech a úžitok pre obe strany, azda aj trvalo.
Na záver niekoľko podnetov ešte. To neberiem prirodzene nikomu, avšak málokto dáva dôraz na akési sebaurčenie, akúsi sebe vlastnú definíciu, ktorá celkom ide presne v súlade s logickým rozmýšľaním, a nie je teda s ním v ostrom kontraste, a protiklade, ako sa to niekedy môže zdať. Ako to myslím, vyjavím v nasledujúcich týhto riadkoch.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár