Pomyslel som si, že je to celkom dobrá téma, a teda posnažím sa niečo k nej napísať. Je isté, že človek dá sa povedať celkom nevedomky, teda akosi automaticky dodržuje akési vopred stanovené pravidlá, ktoré od prirodzenosti rešpektuje, ale aj im sa treba učiť. Raz som si prečítal také zamyslenie, že čo robiť v prípade, ak trebárs cestujeme v plnom autobuse, alebo vo vlaku, a do prostriedku dopravného znenazdajky nastúpi staršia, možno trochu imobilná osoba. Akosi celkom prirodzene, možno nemusíme byť celkom zdvorilí, sa predsa v nás ozve svedomie, a staršieho človeka pustíme na naše miesto, a ani nerozmýšľame. Lenže horšie sa nám rozhoduje vtedy, ak nás čaká kusisko cesty, ktoré máme ešte pred sebou. Ako sa zachovať. Na jednej strane obetujeme svoje krátkodobé pohodlie ako som spomínal v prospech staršej imobilnej osoby, ktorá si zasluhuje určitú autoritu a okamih prednosti, uprednostnenia pred nami v mladšom veku, na druhej strane možno rozmýšľame pragmaticky, a hádam nie sme v danom okamihu jediní, ktorí riešia nejakú optimálnu miestenku v dopravnom prostriedku. Aj tu sa potvrdzuje pravidlo, že najradšej si kúpiť auto, a jazdiť vlastným autom, ako to robím aj ja, pretože nad to, azda nie je nič.
Z tohoto odstavca, čo som vymenoval príklady si môžem zobrať dobré ponaučenie napríklad to,že starší ma vždy prednosť pred mladším, a pomoc mladšieho staršiemu, ktorý je v niečom vekovo, zručne alebo inak zdravotne napríklad indisponovaný by práve pre nás mala byť akousi výsadou, ktorej sa máme držať. Nejde mi o to, aby som tu opisoval akési state, alebo memoáre z hodín náboženstva, etiky, alebo zásad občianskej výchovy v rozsahu ako základoškolského, tak stredoškolského učiva, ako skôr to, že mnohí všetko vieme. O všetkom sme už počuli, na všetko máme jasnú odpoveď, ale málokedy si na to dokážeme spomenúť práve v ten oný vhodný čas, kedy by sme tak mali učiniť.
Stáva sa, že v spoločnosti registrujeme plno individualít, akýchsi zvláštnych postavičiek, ktorí sa veľmi chcú odlíšiť od ostatných a vykročiť z davu, avšak naďalej dobrovoľne v ňom zotrvávajú, aj za cenu akejsi vlastnej znefunkčnenosti, podrobenia sa záujmu väčsiny, hoci sú takpovediac skalopevne presvedčení o opaku. A to preto, lebo slepo dodržiavajú to, čo určuje táto spoločnosť, v ktorej sa nachádzame v akomsi jadre. Chceme do nej patriť, ale nevieme, ako sa máme začleniť. Nevieme častokrát, ako sa máme správať. Ako máme konať a ako odhadnúť svoje možnosti práve vprostred našej prirodzenej neschopnosti, ktorá ale túži po tom, aby sme veci robili čo najlepšie, napriek rôznym zbytočnostiam, zmätkom, trvalým nejasnostiam, nepochopeniu od ostatných. To sa môže prejaviť v postupnom odmietaní a vyčlenení sa od istej skupiny, čo sa ale niekedy v danom človeku môže celkom pozitívne odraziť, pretože takto sa morálne postaví sám od seba na vlastné nohy, hoci zo začiatku to bolo nedobrovoľne, akosi drsne, drzo, s odmietavým postojom plnolm nepochopenia a nezdaru, čo vyvoláva v človeku jednak nekonečnú vlnu nezodpovedaných otázok a akejsi vnútornej vzbury. Kde si predsavzáme robiť veci zrazu inak, ako sme to robili do onoho času. Do času, kedy sme neboli o tom informovaní, kedy sme neboli o tom ešte presvedčení.
Na záver poviem ešte krátku myšlienku. Dodržujme akýsi písaný alebo nepísaný bontón, akési pravidlá, ale snažme sa jasne rozlišovať, čo je pre nás správne, a čo môže pôsobiť toxicky a deštrukčne na našu osobnosť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár