Opätovne by som chcel rozoberať, teda po druhý krát jednu otázku zhliadnutú v anketárskom okienku, a síce znie takto." Čo si vyčítate, že ste to vo svojom živote neurobili, za predpokladu, že ste to mohli ovplyvniť?"
Hádam neexistuje človek, ktorý by si niečo nevyčítal. Či už v pozitívnom, ak sa to vôbec dá, alebo negatívnom slova zmysle. Niečo mohol spraviť, a nespravil napríklad vďaka alebo napriek svojej lenivosti, svojej pohodlnosti, ktorej sa nechcel vzdať. A možno niekto si to vôbec neuvedomuje, žije si akosi ďalej, nechce nad tým rozmýšľať, poprípade vôbec ho také myšlienky ešte nedostihli.
Sú situácie, kedy človek fatálne zaváha, napriek všetkým možnostiam, ktoré mu hrajú dobre do karát, kde sú mu ako sa hovorí, priaznivo naklonené hviezdy, ale predsa akosi cíti viac menej pokušenie, že musí ešte čosi vyskúšať, aby dosiahol určité naplnenie, zadosťučinenie toho, čo chcel on.
Niekedy si človek naozaj toho veľa vyčíta, ale vtedy, kedy za to nemôže. Niekedy cítime ťarchu zodpovednosti tam, kde to ide ako sa hovorí mimo nás. To všetko preto, pretože sme ľudia, a možno aj súcitiť s osudom druhých, ktorý ho možno takto nečakane postrehol, je akási pečať od Boha silno vtlačená do každého jedného z nás. Možno to niekto v sebe potláča, možno si to neuvedomuje, nikdy na to nemyslí, druhý na to možno aj intenzívne myslí, že napriek tomu, že on bytostne za niečo proste nemôže, ako keby cítil osobitnú zodpovednosť, ale nie v priamom slova zmysle zodpovednosť, ako počin, ktorý leží na tvojich pleciach, ale ako niečo, kde ti proste čosi hovorí, že práve ty si teraz oslovený čosi vykonať, aj keď fyzicky ti to nikto nekáže, a nevieš to racionálne, svojim rozumom svoje konanie prakticky vôbec zdôvodniť. Toto mu dodáva ešte väčšie tajomstvo, je to ešte väčšmi zahalené teda rúškom tajomstva.
Napríklad mnohí majú pocit, že trebárs, zle si vybrali štúdium na príslušnej strednej škole. Proste ich to tam nebavilo, a tie štyri roky pre neho znamenalo stres, miesto toho, aby naberal nové známosti, kontakty, ktoré sa môžu do budúcnosti zísť, nejaké zážitky, z ktorých by čerpal pre neskoršie obdobie. Počas stredoškolských štúdii na toto som intenzívne myslel, a naozaj snažil som sa veľmi poctivo a dôsledne vyplniť ten čas, ktorý som strávil v triede na strednej škole. Často sa mysľou vraciam do toho obdobia, na niektoré udalosti, ktoré som prežil, napríklad na prax, ktorú sme mali, aké som mal zážitky.
Nemal som vtedy ešte i phone, ani nijaký mobil, kde by som si mohol robiť kvalitné pre neskorší čas fotky, hoci matne si spomínam na nejaký samsung s externým foťákom som mal, ale boli to nekvalitné fotky, hoci mobil bol na tú dobu jedným z tých excelentných kúskov. Samozrejme oproti dnešnej dobe to už naozaj nemá hodnotu.
Čo poviem záverom? Aj takéto myšlienky sú dobré, keď nás napadnú, pretože človek v nich osobnostne rastie. Nemáme v moci zachrániť celý svet, ale určite máme v moci pomôcť tam, kde treba, kde môžeme, pretože tá zložitosť sa práve skladá z tých malých jednoduchostí, ktoré bežne postrádame. Asi toľko moje piatkové zamyslenie.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
primitiv
25. 5.mája 2019 11:49
Páči sa mi, ako si začal prvý odstavec: "Keďže sa mi chce písať..." To akože sa ti niekedy aj nechce písať, podľa frekvencie, s akou tu pridávaš blogy? Sorry, ak to znie rýpavo, ale pravda je, že som hnusný na každého, takže si to neber nijak k srdcu, ignoruj ma Proste ma ber ako idiota, ktorý je hnusný na ľudí a rád im robí zle, lebo nemá nič lepšie na práci. Respektíve by mal, keby nebol taký lenivý idiot, začal makať a prevzal by aspoň trocha zodpovednosti za svoj život A aj keď tá moja poznámka bola rýpavá, tak by som chcel vedieť písať svoje seminárky tvojou rýchlosťou
2
Nee pohoda bratu. Viesco, pamatam sa, ked so. Pisal maturitny sloh, napisal som aj spoluziakovi. Osem stran spolu. Mna to proste hrozne bavi. Myslim si ze to je nejaka diagnoza skor, ale mna to bavi, a ten minimum času, ktore mam, kedze pisem na tablete sa snazim vyplnit takouto formou.
Napíš svoj komentár