Mám mať z tohoto výčitky? IV

Po štvrtý krát je teda otázka do tohoto júnového článku viacmenej známa. Či si teda vyčítame niečo, čo sme mohli spraviť, a sme neurobili. Kdesi v duchovných periodikách som túto celkovo opodstnatnenú výčitku zazrel, zaujala ma, a práve preto ju chcem nanovo rozobrať.


V našom konaní je niekedy viacmenej paradoxné, že človek niekedy stíha vykonať niektoré záležitosti, ale nedajú sa nazvať, pomenovať pojmom povinnosti, a možno ich je azda naozaj nemálo. A možno naozaj svojou povahou vykonania sú viac menej dôležité, a majú punc povinnosti, a je dobre vybaviť čosi v čase, a bezodkladne. Áno, a ešte k tomu všetko okamžite, a ako sa hovorí, aby nikto nemal pocit, že akosi dlho čaká. Jednoducho povedané, akokeby sme zabudli, že všetko má svoj čas, a ešte aj Písmo Sväté sa na svojich stránkach o tomto zmieňuje. A na druhej strane človek pri plnení povinností môže byť aj prekvapený, že sa viacmenej okamžite, niekedy naozaj len po telefonickom dohovore musí sa razom rozhodnúť. Nie je to jednoduché, najmä ak si uvedomíme najlepšie včas akési bremeno povinností, z toho vyplývajúce.

A teda poctivý človek sa naozaj aj v maličkostiach, alebo zdanlivo malých a nepodstatných, alebo rutinných povinnostiach, je buď dôsledný a dotiahne to do konca, alebo viac menej je voči tomu akýsi apatický, prejavuje ľahostajnosť, nevšímavosť. Venuje do toho, paradoxne, málo energie, času, priestoru na rozmyslenie, na premýšľanie, a možno to napokon, nedotiahne do zdarného konca, ako si to na začiatku predstavoval. Pretože viac menej jedná sa o to, že človek si čosi predstavuje ideálne a jednoducho, a teda prax a skúsenosť nás tak učí, že nie je tomu naozaj tak, a viaceré veci sú akokeby preludom, a uvádzajú nás do zvláštneho druhu sebaklamu.

Stihne viac vecí dokonca naraz, všetko stíha, pričom na svoje povinnosti naozaj nemá čas. Zažil som to, a zažívajú to v podstate viacerí študenti na školách všetkých stupňov. Človeku sa nechce riešiť najprv domáce práce, potom nejaké labáky, časom na vysokej pribudnú nejaké seminárky. Pamätám si na jednu mimoriadne obtiažnu z asi dejín filozofie alebo antropológie, a pôvodne to nám malo pomôcť a zľahčiť semestrálnu skúšku asi o stupeň, nebolo jednoduché presvedčiť skúšajúceho o ozajstnej kvalite vypracovanej práce.

Áno, veľa z nás bedáka, kedy niečo nedotiahneme do zdarného a víťazného konca. V tomto stave pred hodným časom som sa ocitol aj ja, a bola to mimoriadne nepríjemná okolnosť, ale opätovne som zistil, že predsa najmä v myslení ma to posunulo vpred. Predsa od toho som sa naučil veľmi veľa. A pravda je taká, že človek kedy niečo pocíti na svojej koži, obyčajne to spôsobí to, že si to veľmi dobre zapamätá, a potom bude mať o skúsenosť viac  je jedno, či tá priama skúsenosť je pozitívna alebo negatívna. Každá v sebe skrýva, ako som to pochopil, svoj vlastný, špecifický pedagogicko výchovný charakter, navyše ľahko postrádateľný. Vtedy môžu prísť opravdivé výčitky svedomia, najmä kedy človek cíti sám na sebe, že ozaj nedal do toho všetko, ako sa hovorí. Ale položím si teraz jednu dôležitú otázku.

Kto povedal, že do všetkého musíme naozaj ísť s plným nasadením, ako sa hovorí, dať do toho naozaj všetko, ísť plnou parou vpred, a ešte neviem aké prívlastky by sme tomu mohli dať.

Záverom napíšem ešte toľkoto. Treba prijať skutočnosti, také aké sú, aj keď to azda nie je príjemné, ale to všetko pôsobí ako výchovný charakter.

 Blog

1 1 0 0 1

Komentuj

6 komentov k blogu