úspech závisť a nedostatok.
Je veľmi zvláštne, je to teda paradox, ale akonáhle človeku sa v niečom začne dariť, a všimnú si to jeho vrstovníci, problém je pravdepodobne na svete. Žiaľ, toto všetko ešte existuje vo svete, a problém ale nie je v nejakom nedostatku, ale v tom, že s týmito neduhmi bojujú ľudia, ktorí sa už naozaj o nič nemusia reálne strachovať, a vlastný egoizmus ich tlačí za výkonom. Presne o toto tu ide. Keď človek postaví svoj život za nejaký výkon. On toho dosiahol teda v porovnaní s niekým bežným azda aj nepomerne viac. Toľko, že on to už reálne možno ani nepotrebuje, ale čosi ho nutká, aby pokračoval v tomto ešte ďalej, pretože si myslí, že ešte sa celkom isto nevyrovnal svojim vrstovníkom.
Prejavuje sa to tak, že taký človek sa len zamotáva do svojich egoistických chútok, kde chce, aby len on vynikol, a aby nedal priestor a šancu ľuďom okolo, ktorých taktiež môže minimálne morálne podporiť. Problémom azda nás všetkých je, že všetko meriame len na nejaký materiálny, alebo teda lepšie povedané materialistický úspech, ktorým si teda kompenzujeme pravdepodobne akýsi nedostatok, nejaký deficit materializmu, ktorý ale celkom iste vyplýva z absolútneho nepochopenia duchovného odkazu na tomto svete, pretože sa málokto snaží o budovanie dobra, šírenie dobier a tých požadovaných parametrov, ktoré máme predsa jasne definované a stanovené v Písme Svätom ako neodeliteľnej súčasti tohoto sveta. Ono sa nevyčleňuje pre nikoho, je určené všetkým, azda nie každý to chce a potrebuje, čo je smutné.
Ešte totižto stále, ako to teda badám v spoločnosti, nenaučili sme sa žiť, že úspechy zožať je celkom normálne, a je nenormálne niekomu za ne závidieť. S týmto všetkým teda ale sa skrýva akási obdarovanosť niekoho, ktorý dokáže premeniť takmer všetko na úspech, kade sa len pohne. Azda ani v športe to nie je výnimka. Nekonečne veľa článkov pojednáva napríklad rôzne pohľady na nevydarený zápas, kde nejaký rozhodca poškodil mužstvo, ktoré bolo aktívnejšie. Tam samozrejme vznikol určitý nedostatok, deficit akejsi tej spravodlivosti, kde neboli možno spravodlivo zhodnotení a objektívne.
Je teda závisť nad nejakou prehrou, ale teraz to nechcem kategorizovať a obmedzovať sa samozrejme na športové podujatie, ale v bežnom pracovnom živote, zlá? Čosi také polemizujem aj v mojom článku o hneve, či je hriech a podobne. Ak nejaká neresť vyplýva priamo z nášho vnútra bez azda akejsi akejkoľvek možnej príčiny, ktorá by to teda priamo alebo nepriamo podnietila, a teda jedná sa len o nejaký náš možno krátkodobý rozmar, je to čosi, na čom ešte musíme v sebe samom popracovať. Múdry človek to rozpozná, pretože život naozaj prináša situáciám, kedy sa nedá len súhlasne prikyvovať so všetkými, a je prirodzené, že tak ako v živočíšnej ríši bojujú medzi sebou zvieratá o akúsi korisť, víťaz jednoznačne musí byť len jeden.
Myslím si že pojem konkurencia je veľmi zle pochopený pojem, ktorý proste sa snaží robíť z ľudí azda nepriateľov, aj keď pred časom to vyzeralo úplne inak. Toto celkom pádne isto vyplýva z pocitu akéhosi nedostatku.
Musíme byť konkrétni. Ak teda ja osobne mám v nejakej oblasti dostatok. je jedno, či to je reálne, pravda, alebo si to len myslím, a teda zrovnávam to na úroveň môjho subjektívneho pocitu, je predsa absolútne nelogické, samozrejme mám na mysli charakterných ľudí, je teda nezmysel, aby som niekomu niečo závidel. Jednak to nie je celkom v poriadku s kresťanským pohľadom, a teda tohoto sa mám vyvarovať, pretože budem tým škodiť len sebe nikomu inému. Nemusíme si to zrovnávať len v duchovnom pohľade, ale aj osobne, pretože človek nemôže osobnostne rásť, pokiaľ nie je vyrovnaný sám so sebou. Ale o toto všetko je tiež potrebné sa modliť, pretože samé od seba nebude dobré nič. Ak teda ďalej by som spomenul.
Môže azda taký právnik závidieť lekárovi na prestížnej klinike? Asi ťažko, pretože obidvaja robia zodpovednú a vážnu prácu, myslím si že aj celkom dobre platenú, dokonca na intelektuálne úrovni je tá práca absolútne rovnocenná, a jediný rozdiel je len v študovanom odbore v ničom inom. Jeden teda fyzicky zachraňuje životy, a reálne kohosi každý deň sa snaží liečiť a podobne, druhý reálne zachraňuje taktiež životy, a to takých, ktorí sa celkom dôvodne strachujú o seba, a hľadajú oporu a podporu v niekom, kto im vie naozaj odborne pomôcť, kde nestačia len akési slová útechy a podobne, a reálne dokáže zvrátiť nejaké dianie v ich prospech, samozrejme máme to za toho predpokladu, že sa jedná o spravodlivosť a nie nejaké podivné nekalé a nespravodlivé praktiky a podobne.
Záver tohoto článku, krátke pohľady. Človek, ktorý má akési sebapoznanie, ktoré teda vyplýva z prvotného diania okolo seba, vie dobre zhodnotiť situáciu, zároveň sa dokáže kriticky postaviť aj voči sebe, a neuvádza seba samého do akéhosi klamu, že mu všetci chcú ublížiť, a že všetci mu chcú iba zle, taký človek môže rásť, ale samozrejme na toto všetko je potrebná duchovná sila.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár