Máme pocit že niečo musíme

Asi takto by som chcel sformulovať môj ďalší večerný piatkový blog, v ktorom by som chcel napísať niekoľko mojich pohľadov. Ako to teda vyplýva z nadpisu, dnes by som sa v tejto tematike chcel zamyslieť nad tým, prečo niečo konáme z donútenia, a nie z vlastného presvedčenia, a prečo sa mnoho vecí deje pod tlakom verejnej mienky, alebo z donútenia, a nebadať tam vplyv akejsi zdravej miery slobodnej vôli a podobne. 

Veľa ľudí, ako som to naznačil v jednom svojom článku, sa chce na kohosi podobať. Prirodzene, to nie je zlé, pretože potrebujeme vzory, na to, aby sme sa samostatne mohli pohnúť kdesi, kde to chceme my. Na začiatku by azda každý potreboval akýsi stimul na to, aby vedel od ktorého bodu sa má odraziť, teda akési vztyčné body, o ktoré sa môže oprieť.

Je to proste niečo také, ako keď napríklad v matematike máme príklady z geometrickej konštrukcie. Matne si to pamätám zo základnej školy, celkom som mal rád matiku, aj keď to nebolo mojou silnou stránkou. Pokiaľ nemáš vytvorený postup konštrukcie, azda ťažko dokážeš vyslovene naslepo, zbrusu presne narysovať daný útvar, ktorý máš zaznačený v tej úlohe. Pri nesplnení podmienok samozrejme z toho vyplýva aj to, že človek proste sa nevie kam sa má pohnúť, a môžeš byť neviem aký dobrý v matematike, zásada znie jasne.

Môžeš byť neviem aký šikovný, keď nemáš plán práce, nepohneš sa nikam. Ani nikde. Môžeš mať odborné vedomosti, aj praktické znalosti, výborný staviteľ, konštruktér, a podobne, ale keď proste nemáš plán vypracovaný, podľa čoho čosi staviaš, prerábať, tvoriš a podobne, je to to nanič.

Toto jednoducho musíš vedieť. To nie je pocit, že niečo musíš mať, je to potreba života. Oveľa horšie je, keď človek dáva dôraz na malicherné veci, a nedáva dôraz na praktické, pričom si mylne myslí, že nič zlé sa mu nemôže stať. Mnohokrát aj ja som si popálil prsty, kedy som si naivne myslel, že .... z toho predsa nič nebude, z toho si nič nerobím. Ono v konečnom dôsledku aj v mnohých patáliách som vedel geniálne obstáť, a vedel som kadečo prežiť, predsa to človeka nejako poznamenalo.

Minimálne v tom, že nabudúce človek si bude dávať lepší pozor, a bude viackrát merať, ale len jeden krát strihať. častokrát porušujeme toto pravidlo, a robíme presne naopak. Len raz meráme, ale viackrát by sme chceli strihať. Potom sa človek len zamotáva, a my sa čudujeme, že nie sme úspešní a podobne. 

Napísal by som ešte niekoľko krátkych myšlienok. My nemusíme vonkoncom nič. Musíme len jedno. snažiť sa byť normálny, spravodlivý, triezvo a zdravo uvažujúci, a všetko príde samo. Častokrát toto nám mnohým chýba, pretože máme spústu rozrobených plánov, kým sme nespoznali to, čo naozaj nás má v živote napĺňať, ale azda to tak malo byť.Často sa hrnieme do nejakých nezmyslených plánov, predsavzatí, ktoré vôbec neslúžia nám, ale my im.

Áno, mnohokrát my slúžime až otročíme mnohým našim záľubám. Niekto chce schudnúť, niekto cvičiť len tak, niekto bicyklovať, niekto sa zdokonaliť možno v jazykoch, niekto chce byť špičkový programátor, a neuspokojí sa s nejakou priemernosťou, niekto drie v nejakom športe, ako som naznačil, pričom to všetko vôbec nemusí. 

Častokrát naše chcenie je len to, keď sa silou mocou chceme komusi zapáčiť, kto jednoducho o nás vôbec nestojí, my ho nemáme radi, a on nemá rád nás. Toto je realita, s ktorou sa chtiac nechtiac stretávame, ale toto si jednoducho nechceme priznať, a toto v nás tvorí akúsi podvedomú brzdu v našom osobnostnom rozlete, kde jednoducho nerešpektujeme naše prirodzené mantinely, naše ptoreby, naše limity, naše možnosti, proste neberieme naše hranice vôbec do úvahy, len sa smelo náhlime za niečím, čo nemá význam. Len aby sme uspokojili toho druhého, z ktorého my dosiahneme jedine prázdnotu a nie dobrý pocit.

Na záver som sa dočítal, že na všetko prichádzame len v starobe, a že múdrosť prichádza vtedy. Niekedy človeku je na dve veci spomínať v starobe to, čo mohol v mladosti zmeniť a nezmenil. Obyčajne tie múdre vety z úst starších sú síce pre nás poučné, ale pre nich to spôsobuje možno len traumu, že po vojne je každý generál, a že vtedy mali byť oni múdrí, než teraz by s radosťou rozdávali rozumy, keď sa ich už čosi netýka.

Zdieľaj článok na facebooku
60 odoberateľov

Komenty k článku