Pevná vôľa taktiež kategoricky spadá do prežitých emócií, pretože pevná vôľa za určitého predpokladu nikdy nie je niečo ako vrodená vlastnosť. Pevná vôľa sa pravedpodobne buduje, ale toto píšem celkom ako môj subjektívny názor, privítam ďalšie doplnenie od vás, teda buduje sa pravdepodobne na základe prežitých neúspechov, či už vlastných alebo cudzích, teda či sa to priamo alebo nepriamo môže týkať aj nás, a zasahovať do nášho života. Ako to myslím. Je to práveže celkom jednoduchý príklad.
Azda poznáme myšlienku, že lepšie je poučiť sa na cudzích chybách, ako na tých vlastných. Spravidla pri cudzích ešte neprežívame tento jav takou tou výnimočnou intenzitou, ako pri tých vlastných, pretože sa vzhľadom ku našej osobe ešte nič osobného nedeje, a nemusíme riešiť čosi ako výsledný efekt, ktorý sa nás konrkétne netýka, a teda toto všetko spadá do akejsi predbežnej sebakontroly, teda v priebehu toho procesu, kde azda celkom isto pri nejakom cudzom nezdare zrazu spozornieme, a naberieme efektívnejšie smerovanie.
Trochu ma mrzí osobne, že v blogoch, ale teraz to myslím na jednej strane celkom všeobecne, že teda všimol som si už azda dávnejšie, že azda poniektorí čitatelia dosť nesprávne vypichnú nejakú myšlienku v téme. Možno je to preto, lebo azda nemajú dostatočne rozvinutú slovnú zásobu, pretože je dobré, keď človek sa dokáže k čomusi vyjadriť a poskytnúť vlastné stanovisko, a nie to, čo si myslí nejaká imaginárna drvivá väčšina.
To nie je ani objektívnosť, pretože aj celková kritika musí byť komplexná, teda ideovo sledovať celú situáciu, na základe ktorej sa možno analyticky vyhodnotia chyby ako také s úmyslom predísť ďalšim nedorozumeniam, alebo teda prípadným nepochopeniam. Tú sa snažím predovšetkým zaradiť, a teda je, dá sa povedať akýmsi dodatkom k uvažovaniu, a samozrejme jedná sa o individuálne a subjektívne hodnotenie, a teda vonkoncom nenesie znaky hlavnej myšlienky toho článku. Alebo teda akéhosi oporného piliera. Presne to sa mi stalo opačne.
Nejakú myšlienku azda nevedomky vytrhne z kontextu, a snaží sa ho uviesť v jeho myslení, čo mi až tak neprekáža, avšak je problematickým vzhľadom k tomu, že ten koment, ktorý nie je zlý, nenesie výpovedú hodnotu o pridanom blogu ako celku, teda tej ucelenej myšlienke. Snáď je to istý druh sebarealizácie, kedy máme potrebu hneď napísať nejakú myšlienku bez ohľadu na samotnú podstatu nejakého článku, ale to mi teda až tak veľmi nevadí, nič sa teda nestalo.
Ale to nevadí, pravdepodobne čitateľa tak podvedome čosi osloví, a ďalej sa možno nesnaží vnímať ten článok ako celok, kde by naozaj mohol nestranne a komplexne analyzovať myšlienky a konkretizovať niektoré body, ale nevadí, nič sa nedeje, len mohli by sme sa viac seba formovať, a nie si myslieť, že už sme kdesi osobnostne vyzreli, pretože to tak nie je, ale niekedy o tom potom.
Už aj v tomto vidím, že mnohí nemáme v sebe pevnú vôľu. Čo vlastne tá pevná vôľa znamená. Pevná vôľa nenesie tie známky sebavedomého, alebo teda indiduálneho prístupu k danej problematike tým, že si budeme stáť pevne za svojím názorom. To je nič inšie ako, javí sa mi to ako manažérsky spôsob volenia nejakej stratégie, či teda pôjdem do nejakého podnikania, alebo teda do nejakého konania, ktorá bude obsahovať nejaké tie prvky osobnej aktivity, alebo sa podriadim väčšine, a teda nepodniknem samostatne nič, budem sa možno priživovať na nejakom spoločnom úspechu, kde evidentne mi bude stačiť akási papierová príslušnosť a podobne. Pretože niekedy je potrebné sa raz, v nejakom čase proste odčleniť od nejakého zaužívaného princípu.
Nadhodím teda otázku. Ak zastávame nejaký názor, ktorý je určite mylný, a je to overiteľné, ale my sme presvedčení pevne o tom, že je správny, minimálne teda z nášho subjektívneho pohľadu, ale postupom času, vplyvom možno nejakého hlbšieho štúdia v danej problematike, píšem teda všeobecne, rozmeru akéhosi lepšieho rozhľadu, získanej odbornosti prídeme na to, že sme sa v niečom naozaj mýlili, je to azda pochybovanie o našom nasmerovaní alebo nie? Ako to teda máme chápať? Tu vidím, že mnohí dobre vieme, že sa v niečom mýlime, ale napriek tomu, azda preto, aby sme nevyzerali hlúpo pred niekým si to budeme tvrdohlavo zastávať. Stáva sa to napríklad tam, kde nejakým spôsobom nepriamo môže podriadený vyzvať nadriadeného ku nejakej oprave a podobne.
Na koniec blogu by som sa ešte chcel vyjadriť v krátkosti. Myslíme si teda podľa mňa celkom mylne, že čím tvrdohlavejší prístup k nejakej problematike budeme mať, čím jednoznačne neochvejnem a teda čím tvrdšie, sebavedomejšie budeme za niečím kráčať, ako to môžeme toto všetko vidieť v nejakých sloganoch, heslách a podobne, tak teda tým spravíme možno oveľa viac, že teda budeme pred druhými ľuďmi postupne azda vybudovaný akýsi rešpekt. Jedna ešte malá otázka. Bude to rešpekt, alebo skôr bočenie od nás?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár