Sú témy, ktoré majú celkom isto nevyčerpateľné možnosti. Kde sa dajú viesť diskusie, a kde sa nemusím báť prejaviť svoj názor, na ktorý mám minimálne morálne právo. Kde naozaj človek postupne sa tak dokáže otvoriť, že zistí, že zrazu má naozaj motiváciu niečo dokázať, dokázať niečo v tom zmysle, čo sa bál načrtnúť, pretože sa bál odmietnutia a prípadného neúspechu. A nie raz sa nám celkom isto stalo, že sme napríklad nepochopiteľne cúvli, keď sme niečo mali už akoby na podnose. Dopracovali sme sa k niečomu, ale predsa sme to nechali tak, zanechali tú cestu, nechali to akosi otvorené, rozpracované, možno nedoriešené, s časti nechané akosi na odklad, alebo napospas osudu. Alebo človek vyčkáva na vhodnú príležitosť, kedy vycíti svoju šancu, ktorá prišla v danom okamihu, v správny čas.
Aj keď ťažko povedať, či teda naozaj jestvuje ten správny moment, čas, či to všetko nie je len nejaká fráza, ktorá v reálnom živote, v realite, prakticky nejestvuje. Poznáme frázu, že človek má využiť ponúknutú príležitosť, aby nepremárnil svoju šancu. Kto určuje pojem, že nejaká šanca sa premárnila, a skade teda vie, že niečo sa nedá napraviť, alebo v niečom sa nedá pokračovať, niečo sa nedá opraviť, alebo to, že človek stále niekedy stojí na začiatku, a stále sa môže hocikedy, slobodne, dobrovoľne o niečom samostatne rozhodnúť, a možno bez tlaku okolia, a bez vplyvu vnútorne prežitých emócii, ktoré nevedel v danom momente správne spracovať, možno ich len potlačil.
Takto človek nemá motiváciu dokázať prakticky nič, pretože je na všetko sám, bez rovnocenného názoru, ktorý by ho v niečom napríklad obohatil, dodal inšpiráciu, možno potrebnú odvahu čosi vykonať. Myslí si ale mylne, že takto to vnímajú ostatní, a bojí sa vykročiť z radu, aby nevyzeral možno divne. Preto človek nevie celkom prirodzene rozvinúť svoje talenty, akokoľvek by sa možno aj namáhal. Aj chce, aj nemá podporu, a mám pocit, akokeby človek sa hanbil za to, čo vie, a neprejaví teda prakticky nič. Pripadá mi to, ako malé deti, ktoré sa hanbia zarecitovať básničku, alebo zaspievať nejakú jendoduchú pieseň. Prečo je to tak? A predsa sme všetci takí boli.
Pravda je taká, že všetko prirodzene, musí mať isté presne vymedzené mantinely, práve preto, aby sme vedeli, kde by sme mali v danom okamihu prestať, ubrať, alebo naopak, zvýšiť tempo, pridať, a podobne. V minimálne v tom prípade, že koľko ľudí, toľko názorov. Pamätám sa na búrlivé diskusie, ktoré sme viedli v onom krásnom stredoškolskom čase ešte na hodinách občianskej náuky, a etickej výchovy. Menej si pamätám, ale v podstate dá sa povedať, že stále v živej pamäti mám debaty na náboženstve, ale nakoľko som mal menej rokov, tak viacerým udalostiam, ktoré aj boli opisované v náboženskej učebnice som nechápal, alebo opačne, chápal som im svojím spôsobom. Bavili ma okruh tém, ktoré nie vždy korešpondovali s danou preberanou tematikou.
Pripadali mi veľmi fádne, a potreboval som niečo, kde pôjdem do hĺbky poznania, aby som objavil to, čo som ešte nemal možnosť spoznať, a naskytla sa príležitosť, aby som sa chopil nejakej šance na úspech. Naozaj pravda je taká, že posvätné vedy ma fascinujú doteraz, pretože až na niektoré témy, ktoré sú vyhradené na biblikum, rozoberanie statí z Písma, na ktorú je potrebné ovládať Písmo Sväté ako celok jestvujú vedné disciplíny, a to už je potrebné naozaj naštudovať.
Záverom vyslovím posledné myšlienky v tomto článku. Práve preto sa niekedy robia fatálne chyby, že človek celkom niečo nepochopí akési posolstvo, nepochopí niečo ako celok, a preto nie je možná diskusia na niektorú z tém. Toto, čo spomínam v tomto odstavci súvisí s tým, že človek postupne znižuje akúsi šancu niečo dokázať. Pokiaľ sa nevyvíja správnym smerom, nikdy nebude vedieť, čo vlastne v živote chce dokázať. Nikdy nebude vedieť ani správne akosi sebazadefinovať, kde sa nachádza, v čo vlastne verí, aké hodnoty vyznáva, alebo vo všeobecnosti, nevie ani pomenovať dobre okruh svojich záľub, činností, nie je schopný vyjadrovať svoje potreby, svoje pocity, a svoje emócie, možno v sebe všetko dusí, a práve preto mu všetko pripadá ako niečo, čo je amorfné, čo je fádne, čo ho nudí, kde nemá inšpiráciu, ani ju prípade nehľadá, pretože stratil dostatočný záujem o budovanie čohosi, kde nenašiel odozvu. Jednoducho nemá motiváciu čosi dokázať, a zišiel z celkom dobrej rozbehnutej cesty, kde nepochopiteľne cúvol, kedy nemusel.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár