Ako to teda myslím. Napísal som, že je to dôležitá otázka v dnešnej uponáhľanej doby. Keď som ešte bol na strednej škole, málokto sa o niečo naozaj snažil, česť výnimkám. Azda preto, pretože všetci sme to dané štúdium na strednej brali ako niečo dočasné, a je pravda, že v mojom odbore som prakticky nikdy nepracoval, to čo som skončil, nakoľko pracujem v zdravotníctve, a táto rola mi azda viac sedí ako keby som mal dočinenia s nejakým manažmentom v hocijakej oblasti.
Napriek tomu, keď sa mysľou vrátim do stredoškolského obdobia, som celkom vďačný za všetko, čo som prežil, a naozaj za každý moment, ktorý som teda strávil v školských laviciach. Ono človek niekedy nostalgicky s odstupom času na niečo spomína, že teda predsa len niečo malo zmysel, aj keď v tom čase zmysel toho možno nevidel vôbec. Nie raz dal ktorýsi spolužiak otázku napríklad na hodine matematiky, a na tých hodinách som sa veru mal na pozore, pretože to nebolo celkom jednoduché, a hoci matematika ako taká ma bavila, predsa som mal radšej humanitné predmety, ktoré napríklad mňa osobne dokázali aj po rokoch podnietiť k tomu, aby som uvažoval nad niečím, čo som sa učil, či by som si to mal v mojej praxi overiť, či teda sú pravdivé minimálne tie ideály, ktoré kedysi platili v nejakej dobe, a či sa dajú napríklad aplikovať aj do dnešnej doby rovnakou, alebo aspoň podobnou kvalitou.
O čo teda ide. V tomto školskom prostredí máš veľkú motiváciu niečo dokázať, ale musíme smutne skonštatovať, že veľa z nás tieto časy väčšinou akosi prežilo, teda v zmysle prespalo určitú dobu, kedy miesto toho, aby človek naozaj si niečo živo osvojil, radšej volil cestu pohodlnosti, kde sa nemusel nad ničím zamýšľať, že prečo robím niečo, čo robím, prečo to robiť musím, či to naozaj musím robiť, aký to má bližší význam, a či pri tomto všetkom sledujem akýsi svoj osobný cieľ, ktorý chcem dosiahnuť.
Cesta v škole obyčajne končí maturitou, na vysokej získaním diplomu, avšak nato, aby človek nabral múdrosť, ktorá je kvalitou o čosi hierarchicky vyššia ako vedomosť, hoci je to potrebné, a takmer ničím nedeliteľné, a neodeliteľné súčasti života, tak človek musí na mnoho vecí predovšetkým osobne vyzrieť, čo sa pravda nie vždy podarí, a práve preto niekto si kladie otázku, načo som vlastne študoval odbor, ktorý som v podstate v mojom profesionálnom pracovnom živote doposiaľ nikdy nevyužil.
Ako to teda myslím, by som sa pokúsil odpovedať. Na túto otázku je celkom jednoduchá odpoveď, pretože na to, aby som sa niečo naučil, o niečom, čo sa dozviem na predmetoch s humanitným zameraním, nie teda technickým a podobne, človek si musel niečo prežiť, niečo si musel skúsenosťou overiť, aby teda istú tézu, svoju teóriu mohol hlásať, že teda oplatí sa v niečo naozaj veriť, mať akési ideály, ktoré sú vznešené, ktoré sú teda potrebné vprostred tohoto sveta, aby sme jednak nebrali všetko až tak vážne, a ak niečo berieme naozaj vážne, aby sme do toho dali osobnú kultivovanosť, aby sme tomu dali akúsi myšlienku, nejaký obsah.
Nie raz sme písali napríklad nejaké úvahy, na tieto témy, a priznám sa, dalo mi to veľa, hoci to bolo s odstupom asi 15 rokov. Živo si na to pamätám. Razím moju teóriu, že človek, ktorý sa nedokáže v niečom teoreticky vyjadriť, azda ťažko to dokáže aplikovať v praxi.
Záverom poviem toľko, že práve ako spomínam, niekedy sa učíme to, čo možno málokedy využijeme, práve to môžeme brať ako motiváciu niečo dokázať, keď sa ocitneme možno v akomsi stave obhájiť svoju pozíciu práve na základe dokázania našich osobných kvalít, o ktorých možno bude pochybovať, možno zo závisti, alebo z jeho osobných predsudkov. Toľko asi k tomuto.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár