Miera strachu

Takýto strohý názov by som chcel napísať ako nadpis môjho nového sobotného článku, ktorý by som nazval niečo ako pokračovanie a doplnenie mojich myšlienok, ktoré ma ešte napadli v súvislosti s článkom prečo sa máme báť, citujem, na ktorý som už napísal recenziu, ale ešte by som teda niečo k tomu rád pridal.

Niektorí z nás sú dosť citlivé povahy, a preto rôznorodo reagujeme na mnohé podnety z vonka. Tu by som opomenul, že za mnohými nepríjemnými udalosťami, možno pocitmi, ktoré teda buď reálne nastali, alebo nenastali, len máme z niečoho možno mimoriadne nepríjemný pocit, máme teda oprávnené, alebo teda celkom isto neoprávnené dôvody sa báť, alebo naopak. To čo spomínam na začiatku tohoto odstavca píšem najmä preto, lebo si čo i len tu na birdzi snažím všímať a vnímať vnútorný svet pisateľa, keď píše nejaký blog akousi nazvem to lyrickou formou. 

Totiž každou jednou našou činnosťou, či sa nám to páči alebo nie vyjadrujeme naše osobné pocity. Či je v tom prvok sentimentality, alebo niečoho iného, to nechám na posúdenie, ale človek vždy koná na základe vlastného uváženia.

S tým súvisí úzko aj strach, o ktorom som sa kedysi zmienil, že nie je prirodzenou súčasťou života, a teda som prvotne znegoval istý názor pisateľa, ktorý tvrdil opak. znegoval som ho nie na základe tej mojej hypotézy, ktorú pokladám za pravdivú, pretože hypotéza je len individuálna domnienka vychádzajúca z môjho subjektívneho a často tendenčného chápania istej formy, ktorú ako celok vnímam individuálne, a predsa celkom rozlične ako ktokoľvek na svete. Práve na základe tohoto samostatného poznania sa človek celkom určite vyčleňuje na individualistu, ktorý si jednoducho razí svoju vlastnú cestu, a nie vždy je za to pochopený. 

Preto to tak aj vyzerá, že často mnohí intelektuálne a inak nadaní a talentovaní ľudia, sú odsúvaní na okraj spoločnosti, mnoho krát sa im nedarí, a celkovo sú v živote neúspešní, hoci to nemusí byť pravdaže akési pravidlo.

V skratke, nenormálne v spoločnosti sa považuje často za akési normálne, a celkom prirodzené, a nenormálne za neprirodzené. Ako príklad mi samozrejme poslúži kresťanská viera, a tu naznačím niekoľko príkladov.

Pre mnohých v minulosti bolo úplne samozrejmé, že človek vyznával vieru v Boha nejakými prejavmi. prežehnanie, krátka modlitba, návšteva bohoslužby v tej viere, ktorú verí, praktizovanie toho náboženského života a podobne.

Aj v prvopočiatkoch kresťanstva si kresťanov nik nevšímal, nikto si nevšímal ich kult, ale predsa po istom čase sa stali vyslovene ako štvaná zver, a všetci boli proti nim. Niekto si myslí, že to bolo opačne, ale domnievam sa, že isté prejavy násilia ani tak nesúviseli s podstatou a misiou akéhosi náboženského presvedčenia, alebo filozofie, ako skôr pokus zvábiť kohosi na nesprávnu cestu, byť zákerní, byť dvojtvárni, navonok sa tváriť možno ako priatelia, ale vo vnútri sa správať ako dravý vlk. Pred takýmto neúprimným a falošným správaním ma upozorňujú predsa stránky Písma svätého, ktoré to taktiež jasne dokumentujú.

Na záver by som chcel spomenúť a dám to do súvisu to, čo predsa predpovedal v evanjeliových statiach Pán Ježiš. Nie je učeň nad majstra, mňa prenasledovali, aj vás budú prenasledovať.

Na záver ešte vysvetlím, prečo moje články ladím tak ako sú. Keď som bol prvák na strednej, istý pán, už zomrel, prišiel zisťovať, kto má záujem chodiť na náboženstvo. Najprv som sa ostýchal, ale potom som sa prihlásil. Bol som jediný. Nakoniec povedal niečo, čo vo mne naštartovalo plné duchovné kresťanské povedomie, o pestovanie ktorého sa snažím do dnešného dňa.

Nevadí, keď ste sa neprihlásili (na druhý pokus, som sa prihlásil ako jediný spomedzi asi 35 spolužiakov) ale pamätajte si jedno.

Ježiš povedal. Kto mňa vyzná pred ľuďmi, toho ja vyznám pred Otcom, ktorý je na nebesiach, ale kto mňa zaprie pred ľuďmi, toho ja zapriem pred Otcom. Zamyslite sa nad týmito slovami.


Zdieľaj článok na facebooku
59 odoberateľov

Komenty k článku