Mierumilovné spolužitie? III

Čo by sa podľa vás muselo udiať, aby vo svete zavládlo mierumilovné súžitie ľudí s rôznymi pohľadmi na svet? Otázka teda do tretieho blogu s touto tematikou tak znie jasne.

Akurát dnes, ako takmer každú sobotu, pokiaľ je pekné počasie, som bol na turistike v prírode, kde som mal možnosť pouvažovať, kde som mal možnosť proste vypnúť z celého týždňa, kedy som pociťoval veľkú dávku zodpovednosti, práce. je dobré striedať aktívny oddych a prácu, a ja som veľmi vďačný. 

Dobre vieme, že nie každý s kým zdieľame nejaký názor, musí s nami súhlasiť. To v podstate vieme všetci, ale málokto tuší, ako veľmi človeka trápi, pokiaľ ho rozdeľujú s niekým nejaké banality, voči ktorým sa dá účinne ohradiť, ktoré predsa sa dajú vyriešiť. Sú to síce možno nejaké malichernosti, maličkosti, ale častokrát tá maličkosť môže prerásť do niečoho väčšieho, a pokiaľ človek nie je akosi dostatočne emočne vyvinutý, obyčajne to pochopí po svojom, a podľa toho sa aj zariadi, čo celkovo môže byť určite na škodu veci.

Práve tieto veci blokujú, vytvárajú akúsi trvalú a ťažko odstrániteľnú prekážku s ľuďmi, ktorí si vedia predstaviť akési spolužitie, ale v dôsledku nejakej povahovej črty to v podstate je dosť ťažko zrealizovateľné.

A tak človek niekedy usúdi, že dobré je niekedy človeku samotnému. V písme sa píše, pri stvorení sveta v knihe Genezis, že nie je dobré byť človeku samotnému, a preto prvý človek adam dostal za ženu Evu. Boh proste chcel vytvoriť spločnosť, kde bude človek šťastný, a toto šťastie proste bude chcieť zdieľať, bude ho chcieť odovzdávať. Aký však definitívny význam ma vytvorenie prvotnej spoločnosti z týchto ľudí, mi filozoficky v podstate nie je jasný, nakoľko Adam bol dokonalý človek, ktorému nechýbalo v podstate nič, nepoznal teda hriech, žil v spojitosti s Bohom. Zachádzam síce do hlbokej filozofii a teológii, avšak nie raz som nad tým uvažoval. Nedokážem na toto nájsť uspokojujúcu odpoveď, ale snáď sa mi to raz podarí.

Problémom dneška je to, že mnoho ľudí nedokáže rozpoznať dobré od zlého. Mysliac si, že ohováraním, osočovaním, v podstate zakryjem niečo, čo trápi v prvom rade mňa, potom sa snažím tú ťarchu akosi odstrániť spomedzi môjho života, teda aby som sa zbavil niečoho, čo ma trápi, ale udeje sa to vyslovene nepriamym spôsobom. Dobre vieme, že mnoho ľudí dokáže osočovať, urážať, ohovárať len preto, lebo sami sa v podstate na nič dobrého nezmôžu, nie je totiž v nich akási dobrá energia. Z človeka proste dokážeme akosi pudovo vycítiť, že teda toto je správny človek, môžem teda niečo viac rozvíjať, môžem napríklad sa zdôveriť s niečím, s čím by som sa možno len tak ľahko nezdôveril, teda ak to považujem za vhodné a podobne.

A práve to, že človek nedokáže niekedy rozlišovať medzi dobrým a zlým, alebo medzi tým, čo mi v podstate pre život môj osoží, pre život v spoločnosti, pretože človek je tvor predsa spoločenský, pretože človek nedokáže rozpoznať jasne, ktoré sú tie momenty, kedy už akosi stačí, kedy by som mal ubrať, cúvnuť, lebo mnohí nechápu, že ten druhý človek oproti je tak isto z mäsa a kostí ako my, a taktiež rovnako cíti. 

Toto je základ akéhosi mierumilovného spolužitia. 

Čo teda poviem na záver. V spoločnosti vždy jestvovali akési v úvodzovkách "opodstatnené príčiny" ktoré teda zabraňovali akémusi mierotvornému názoru, niečomu, v čom teda nachádzam v istom zmysle harmóniu tela a ducha, a hľadali sa možnosti, ako sa niečo nedá, ako niečo rozdeliť, miesto toho, ako niečo účinne dokážem spojiť tak, že máme z toho úžitok, radosť všetci, a bude nás to napĺňať. Nech sa vám darí.

Zdieľaj článok na facebooku
65 odoberateľov

Komenty k článku