A práve viacerí z nás dávajú na sentimentálne pocity, ktoré nás môžu napríklad akosi trvalo udržať v miernej nepohode. Bude nás teda postupne klamať pocit do takej fázy, že my tým nepríjemným pocitom proste podľahneme, a budeme vnímať akúsi virtualitu za realitu, a realitu budeme vnímať čosi ako fantáziu. Viacerí napríklad športovci sa často spoliehajú na športovú zhodu náhod.
Keď majú rovnosť bodov, kalkulujú, že stačí, aby tím pod ním, alebo nad ním vyhral, prehral, remizoval, alebo prehral po predĺžení a podobne. Človek v nejakej kalkulácii sa spolieha vyslovene na extrémne situácie, ktoré koniec koncov nemajú s realitou nič spoločné. A práve preto toto všetko je klamný pocit, že môžem všetko, ale zároveň nemôžem nič. Keď niečo akokeby mám teda vo svojich rukách a vediem priamo ten rozhodovací proces, a zároveň v ňom hrám bezvýznamnú rolu.
Možno ste si všimli, že viackrát používam jeden pojem z manažmentu, a síce rozhodovací proces. To je niečo o čom som sa viackrát učil, čo som si takto zapamätal, a čo mi bol na osoh. Je to dôležitý fenomén, pretože bez neho nemôžeme učiniť naozaj nič.
A práve človek dáva na pocity vtedy, keď nemôže vykonať daný rozhodovací proces. To znamená, že môže byť naozaj natoľko znechutený a frustrovaný, že konečne o niečom chce rozhodovať, ale nemôže. Alebo sa mu nedarí podľa jeho predstáv.
Jedná sa teda o to, že človek už niečo naozaj chce dosiahnuť, a musí zase čakať. Toto človeka naozaj znechucuje, pretože neverí v akúsi pozitívnu víziu, ktorá teda má za určitých okolností nastať. Čakanie na niečo je naozaj veľmi nepríjemné, pretože sa jedná o to, že človeku uniká takto drahocenný čas, ktorý by predsa len mohol využiť v danom momente na niečo oveľa lepšie, cennejšie, zmysluplnejšie. na druhej strane je to aj cenná skúsenosť, minimálne v tom, že zažil aj inakosť, než bol doteraz navyknutý, a musel sa prispôsobiť opačným podmienkam, s ktorými naozaj nerátal, a ak aj rátal, neveril, že to príde v takej podobne, v akej to naozaj prišlo.
Kladiem si v tomto odstavci pomerne jednoduchú otázku, a síce. Je pocit nepríjemnejšie než ozajstne prežitá realita? Čo je vlastne pocit, a ako ho mám vnímať, ako ho mám prijať, ako sa má v živote a situáciách ovládať. Viacerí v realite keď sa stane neúspech, celkom to zľahčuje, pretože si ešte celkom neuvedomil, čo sa vlastne práve v danú chvíľu stalo. A teda niekedy, keď človeku sa v niečom poštastilo, dáva si dobrý pozor, aby to vydržalo najdlhšie, ale osobne nie vždy verí v nasledujúci úspech, a počíta niekedy aj s neúspechom. A práve to je rozumný človek, ktorý chápe situácii, že po istom čase dobra, príde aj čas, kedy to dobro nezažije azda v nijakej inej forme.
Máme tu teda akýsi kontrast pocitov, kedy človek pri dobrom sa akokeby rozpamätá na to, na tú dobu, kedy prežil nie dobré a nie milé chvíle, a snaží sa teda byť vo svojom počínaní jednak opatrný, rozvážny, rozumný, ktorý vie a chápe skutočnosti, že všetko sa môže otočiť behom jednej minúty, behom jedného okamihu, ktorý dokáže zmeniť celú situáciu vyslovene hore nohami.
Záverom posledné myšlienky tohoto článku. Ale zas, keď človek prežije akési dno, akési poníženie, nemusí to byť zlé, hoci mnohí si to vysvetľujú ako akýsi finálny, konečný stav človeka, kde už niet akejľkovek šance na prežitý úspech napríklad v danom prostredí - z poníženia sa totiž takmer vo väčšine prípadov naozaj dostáva smerom hore. Ale celkom odlišným spôsobom, ako by sme si to predstavovali. A práve ten pocit je niečo, čo v danom momente by sme mali odsunúť na vedľajšiu koľaj.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár