Táto tematika ma obzvlášť zaujala, a práve preto mu chcem venovať v čase a priestore šiesty diel článku. Ešte keď nebolo ráno tak teplo, vykonal som všetko, čo bolo treba, a teraz sa snažím mierne oddychovať, ale tak, že teda využívam čas a priestor na napísanie myšlienok do článku.

Otázka teda aj pre tento článok v šiestom diele je teda viacmenej jasná. Aký má zmysel vystavovať sa potenciálnemu stresu, pokiaľ to zatiaľ neviedlo k žiadnemu pokroku? 

Ešte teda na začiatku by som chcel pripomenúť, že teda Je viacmenej skutočne zaujímavé, že sa do tejto akokeby rečníckej otázky vtesnalo slovo zatiaľ. Zatiaľ ako príslovkové určenie času, ktoré nevyjadruje nejaký určitý uzatvorený celok, ktorý by teda logicky a zrozumiteľne ohraničoval charakteristiku danej situácie, či to teda bude naozaj, určite, alebo sa to plánuje, alebo to nebude vôbec. Slovo zatiaľ teda viacmenej je neurčité vyjadrenie niečoho, čo prebieha aktuálne v danom časovom období prítomnosti, so spätnou predbežnou, minulou kontrolou, s tým, že nádejne sa teda v určitých parametroch pozeráme do budúcna, zväčša tej krátkodobej budúcnosti. 

Dlhodobý horizont budúcnosti nie je v našich silách, a je to len v rovine teoretického uvažovania a v horizone dlhodobého plánovania. Práve preto, lebo človek je prirodzene nestabilný, a okrem toho, že radi miestami v niečom experimentujeme, môžeme po týchto procedúrach byť dosť ľahko sklamaní. Aj to má svoje obmedzenia, pretože môže ale aj nemusia výjsť naše plány.

Ak by som sa ešte spätne mal vyjadriť k myšlienke, že viacerí spozornieme pri slove zatiaľ, a vytvára to v nás akoby fenomén nejakej nádeje, možno často falošnej ilúzie, ktorá neexistuje, teda jedná sa o falošný pocit. Spozornieme, pretože vieme, že v danom procese ešte predsa nenastal definitívny koniec, hoci navonok to tak môže vyzerať. Niekedy sa proste stáva, že to, čo vidíme, vieme predsa, že nie je skutočnosť, a v praxi to tak nefunguje, napríklad nejaké katastrofické filmy, kde záchrana v boji o život príde doslova v poslednú sekundu. To nám ponúka televízia so svojimi programami, ktoré naozaj sú svojou filozofiou hodne vzdialené od reality. 

Napríklad sa to deje vtedy, kedy nepočítame s vedľajšími efektami, ktoré ani nás v prvom momente nenapadnú, že niečo také sa môže vyskytnúť. Väčšinou sú to drobné malichernosti, a v úvodzovkách nepodstatnosti, ktoré sa dajú vyriešiť zväčša bez väčších problémov, a nemáme s tým nijakú obtiažnosť.

Moment prekvapenia je ale zlomový v okamihu, kedy sa niečo razom otočí, a zistíme práve v tom okamihu odvrátenú stranu momentu, ktorý sme nečakali. V súvislosti s touto situáciou mi práve napadol jeden vtip, kedy robotníci stavali komín, postupovali presne podľa plánu. A zrazu príde stavbyvedúcu, a hovorí, chlapi prúser, niekto mi obrátil projekt, my sme mali studňu kopať. Čiže oni síce išli na to spôsobom, že robíme pokroky, ale v konečnom dôsledku efekt práce bol zlý, lebo nespravili to, čo mali. Najmenšia nepatrná zmena plánu, ktorú si fatálne nikto nevšimol zmenila celkom povahu stavby. Aj keď musíme povedať, že sa jednalo o vtip a nie skutočnú realitu.

Záverom chcem spomenúť jeden okamih z filmu, ktorý ma napadol po prečítaní jedného článku, nie na tomto portáli. 


Vo filme nikdy to nevzdávaj odznela jedna filozofická veta na zamyslenie. Našiel som to teraz úplnou náhodou, a preto citujem pre úplnosť. ..."Príležitosť často prichádza zamaskovaná v podobe nešťastia alebo dočasnej porážky. Práve preto ju toľko ľudí nedokáže rozpoznať..."

Zamyslenie ešte v tomto záverečnom odstavci na rozmýšľanie. Pocit nás pravdivo nemôže sklamať, pokiaľ nedokážeme celkom isto rozpoznať a odlíšiť realitu, skutočnosť od sna, teda fantázie.

 Blog
Komentuj
 fotka
riddler  2. 7. 2019 15:11
No inak to je dobrý výkon, že na jednu otázku, ktorú dokázal Torpedo zodpovedať jednou výstižnou vetou, ty dokážeš odpovedať celou sériou blogov
 fotka
vreskot000  2. 7. 2019 16:07
všaak, torpedo ma inšpiroval, na posledný citát, ktorý som uviedol ešte azda večerom napíšem článok he
Napíš svoj komentár