Človek často uvažuje nad mnohými vecami. Uvažujeme teda, a teda to máme spoločné nad pálčivými otázkami, ktoré možno ešte nie sú celkom aktuálne, ale vieme, že celkom isto nás to neminie. Niečo na spôsob školských prázdnin, že teda ako študent častokrát som premýšľal o tom, že predsa mám čas, nebudem rozmýšľať nad tým, čo ma čaká ja neviem o dva mesiace, samozrejme keď to vnímam v horizonte školského prostredia a podobne.
A práve takéto nepremýšľanie niekedy sa nám môže, alebo teda nemusí vyplatiť, poprípade človeku sa to môže v niečom vrátiť. Odkladáme veci, ktoré sa dajú spraviť ešte neskoršie, miesto toho, aby sme to spravili hneď. Prečo je tomu tak. Možno preto, lebo teda nevnímame celkom isto ten fenomén času, to, že čas plynie veľmi rýchlo, a teda všetko okolo nás ubieha. Kedy si to začneme uvedomovať.
Dnes som sa stretol napríklad celkom nečakane, ale bol som veľmi rád s mojimi dvoma spolužiakmi, s jedným zo základnej školy ešte, a spája nás pevné kamarátstvo, čo ma veľmi teší, a s druhým, podobne je tomu tak, spolusediaci zo strednej školy. Častokrát takto človek pri vzácnom stretnutí analyzuje a najmä porovnáva minulosť so súčasnosťou. Možno by som nadviazal teraz akosi tematicky tiež prepojil článok, kde som opisoval, či je dôležitejšia minulosť alebo prítomnosť, ale nechcem sa v myšlienkach vracať k tematike akejsi komparácie, porovnávacej metódy, analyzovania si prežitého času, možno plne využitého, alebo miestami nevyužitého, skôr je to o analyzovanie si konkrétnych myšlienok, čo všetko človek napríklad v danom časovom okamihu zažil.
Ako to s odstupom času vníma. Kde ho to napríklad posunulo, alebo či sa ešte možno nedostal na požadovanú, želanú úroveň, ako si to možno predstavoval, a teda či to nastal ten moment, alebo ešte je v akomsi očakávaní. Ťažko povedať. Jedno viem, aj keď nie naisto, že niekedy spomienky ma občas bolia, ale keď si uvedomím, kde som teda bol pred časom, isto by som nemenil za súčasnosť, kde sa nachádzam. Jednak je to aj pracovne, čo veľmi vyzdvihujem a jednak je to aj o tom, že cítim, že naozaj som sa myšlienkovo, ideovo posunul zas o nejaký ten pomyslený krôčik vpred.
Premýšľame, ako spravíme dobré veci ešte lepšími, pekné ešte krajšími, premýšľame, ako niečo pokazené opravíme v čo možno najkratšom čase, aby všetko to, čo zatiaľ nie je funkčné, opätovne nám poslúžilo vo svojej funkčnosti na ciele, ktoré potrebujeme. Môže sa jednať o materiálne veci napríklad. Môže sa to jednať aj o niečo, čo možno sme nemali usporiadané, nejaké citové väzby, všetko to, čo s tým spolu súvisí.
Záverom ešte teda v tomto článku na koniec by som vyjadril azda toľkoto v skratke. Mnohí napríklad sú evidentne sklamaní, a to je idea môjho článku, že do niečoho som sa konečne pustil, na niečo som sa po dlhšom čase odhodlal a podobne, a tak sa to vlečie, ide to pomaly, nemajú vytrvalosť a trpezlivosť, hoci som si vedomý, že ľahko sa to hovorí, ale ja som si týmto tiež prešiel, a keby som si tým neprešiel, nikdy by som to azda nespomenul, majú zlý pocit, sú častokrát frustrovaní, málo človek možno zarába, a chcel by zarobiť viac, aby si mohol dovoliť možno minúť viac, proste stále sa v človeku tvorí akýsi zvláštne definovateľný pocit akútneho nedostatku, ktorý nie je jednoduché ho niečím zmysluplným, tým, či mi teda konečne v mojom živote bude dávať zmysel, zaplniť, nahradiť, aby človek možno prežíval, azda najlepšie v spoločnosti dobrých ľudí, príjemných, to všetko dobré a krásne, pre čo sa oplatí žiť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár