V dnešnom článku, azda sa ku nemu ešte vrátim, by som sa teda venoval otázke, či nás môže sklamať. pocit.
Ak niekto dá na pocity, obyčajne takého človeka označujeme ako sentimentalistu, ktorý navyše môže celkom isto mať melancholickú povahu. Jedná sa o to, že človek proste dá na aktuálne citové rozpoloženie, na náladu, na nejaké stavy, či už dobré, alebo tie menej dobré, a teda podľa toho koná. Azda to nie je dobré, pretože človek môže skĺznuť do akejsi snovej a nereálnej predstave o čomsi, a ocitne sa v začarovanom kruhu, z ktorého cestu von nájde len málokto. Cestu von nájde málokto, ktorý postupom času naozaj akokeby uverí tým svojim predstavám.
Často takýmto stavom prepadajú ľudia, ktorí napríklad môžu trpieť úzkosťami, depresiami, a podobne. Tým samozrejme vyprosujem hojné božie požehnanie. Boli proste okolnosti, kde som sa v týchto situáciách dosť často nachádzal aj ja, a na moju útechu môžem dodať, že mal som, nazvem to po svojom, neustálu, ustavičnú nádej. Proste stále som sa nádejal na čosi lepšie. Ostalo to akokeby len v mojich predstavách, ale čuduj sa svete, po niekoľkých rokoch, sa naozaj to vyplnilo, teda naozaj sa mnohé veci proste zmenili, a dali na správny smer.
Či sa teda jedná len o pocit, len o akési prehodnotenie svojho stavu, stav svojej mysle, či sa nám niečo len zdá, je to len častokrát nevypovedaný pocit, alebo teda akési sklamanie z niečoho očakávaného, čo sme čakali, a jednoducho sme nedostali, neušlo sa nám z toho, neviem presne dobre pomenovať.
Jedno však viem. Že v máločom môžeme ísť naozaj na istotu, pretože istotu paradoxne nemáme v ničom. Mnohí uveria kadejakým rozprávkam a bájkam, ktoré sa vôbec nezakladajú na pravde, ale keďže tieto bájky a rozprávky, ako spomínam, majú tendenciu človeka akokeby aspoň trochu v niečom upokojiť, aspoň v niečom trochu spomaliť z nejakého hektického obdobia, trochu ho stíšiť, proste nepracovať stále na maximum, ale dovoliť si v niečom aj povoliť, tak človek proste verí všetkému, a prepadne ho bezdôvodne zlý pocit.
To sa deje v práci, v škole. mnohí sú motivovaní nejakou odmenou ale pracujú trikrát toľko, ako by mali, ale po nejakej odmene proste necítia sa byť štastní, ale skôr naopak, sú uplne vyprahnutí, vyprázdnení, a majú častokrát prázdne a nenaplnené srdcia. Je to bez lásky, bez úcty, bez akejsi prirodzenej solidarity a spolupatričnosti, ktorá predsa má napĺňať tento svet, ale plníme ho proste niečím iným, takým, ktorý sem jednoducho nepatrí, a človek až po čase zistí, aký je ten odpad naozaj príliš nebezpečný, a toxický, čo všetko za života v sebe akosi nahromadil, a koľko bolo tých zbytočností.
Záverom poviem ešte toľko. Pocit nás môže akokeby cielene sklamať, pretože človek v nejakom vypätí, alebo kedy má robotu vyše hlavy, ako sa hovorí, a je veľmi vyčerpaný po všetkých stránkach, má tendenciu naozaj uveriť hocičomu, a jeho myslenie sa častokrát naberá iný smer, ako je smer do reality. Predsa ale pocit nemá nič spoločné s realitou, alebo aspoň pramálo spoločné. Ťažko takto povedať, čo je pocit, definícia nie je dobre objasnená, či je to čistý sentimentalizmus, alebo naozaj má to niečo dočinenia s realitou. Často klame, a uvádza človeka do omylu, alebo do nejakých rozpakov. Záleží na tom, čomu dáš prednosť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár