Môže nás zničiť slobodná vôľa? II

Chcel som pridať ešte záverečný júnový blog, a teda sa mi to dnes podarilo. Dnes bol celkom pekný deň, ani sa mi nechce veriť, že teda dnes je už koniec mesiaca. Včera bol pekný sviatok apoštolov sv. petra a pavla. V ostatných dňoch sa snažím vyplniť si čas niečím veľmi užitočným. Pokúšam sa stále niečo robiť, aby som proste len tak niekde nestál. Aby som nemal zlé myšlienky, ktorými by som sa napríklad len trápil.

Týmto úvodom viamenej som chcel v mojom ostatnom júnovom blogu sa pokúsiť po druhý raz zamyslieť, a pridal by som rád k tejto téme ešte niekoľko blogov, či teda nás môže zničiť slobodná vôľa, prípadne obmedziť, aké sú možné jej deštrukčné vplyvy na našu osobnosť, v čom nám to všetko môže napríklad škodiť, možno vytvoriť pocit v istom zmysle nepohody, v niečom, kde ako sa hovorí, nie sme vo svojej koži. Potom čo všetko s tým súvisí, aký priestor v živote nám to všetko vymedzuje, kde v slobodnej vôli môžeme násť tú opravdivú slobodu a podobne.

Niekedy sa nám môže celkom isto zdať, že čím viacej máme na niečo čas, teda akokeby sme boli viacmenej neorganizovaní, tým horšie pre nás. Veľmi rýchlo nám uteká čas.

Čo teda pre nás môže celkovo znamenať tá slobodná vôľa? Aké má dopady na človeka. 

Človek, ktorý cíti v niečom zodpovednosť dobre vie, že v živote si nemôže dovoliť hocičo. Možno by si aj mohol, ale neskôr by to pravdepodobne ľutoval, pretože nie všetko, čo človek chce, na to aj má. 

Slobodu síce v tomto môže mať. V živote teda častokrát môžeme si vybrať z nekonečných možností, a napríklad nie jedna reklama nás k tomu nabáda. Vyberte si nekonečná dáta do svojho smartfónu. Zámerne som si zvolil pojem smartfón, pretože bežný mobil sa predsa z trhu vytráca, a človek sa neuspokojí s tým dobrým, ale chce to najlepšie.

Prejavuje sa to napríklad tým, že najprv koná a potom rozmýšľa. Najprv možno vykoná mnoho hlúpostí, obyčajne takých, kde je možná nejaká tá korekcia, nejaká oprava, ale obyčajne ten pravý návrat k danej pôvodine proste nie je možný. Je to niečo podobné, ako keď sa pamätám, písal som písomku napríklad na matematike. 

Možno som dostal päťku, ale vzápätí sme písali napríklad opravu. učiteľka proste tú možnosť poskytla, a nechala nám navyše slobodnú vôľu, či teda chceme druhý raz písať písomku, a teda si známku opraviť, alebo nechceme. týkalo sa to napríklad aj zarytých jednotkárov, ktorí napríklad dostali dvojku. Odviedli možno viacmenej skvelý výkon, ktorý by im samozrejme trojkár, a možno ešte horší v prospechu, ktorému to takpovediac je napríklad úplne jedno, či niečo v živote dokáže na školskej pedagogickej pôde, niečom sa naučí, jemu proste na tom vôbec nezáleží, a žije pre iné, bližšie nešpecifikované ciele, ktorým sa ale nateraz nebudem venovať, mohol celkom isto len akosi ticho závidieť, možno to trápi nie jedného človeka koniec koncov, ale napríek tomu som ja osobne cítil, že proste im to nestačilo, neuspokojili sa s tým, že niekde stratili body, a pokúsili sa znova zabojovať o tú najvyššiu priečku, ktorá by im teda vyniesla úspech v podobne plného počtu.

Čo teda poviem koncom článku. Cieľavedomosť nie je zlá, ale tým, že človek má na výber z mnoha možností to celkovo môže človeka zruinovať, urobiť akéhosi otroka slobodnej vôle. Je to pojem, ktorý ma nedávno napadol, a celkom si myslím, že aj toto je pravda. 

Človek nikdy nebude stabilný, pokiaľ naozaj nepreskočí niektoré prekážky, ktoré sú mu do cesty nastavané, a pokiaľ tie prekážky nebude mať nastavané, nikdy mu ich nenapadne preskočiť. Ako teda si môže zvoliť medzi dvoma možnosťami navyše slobodne, bez akéhokoľvek nátlaku, bez toho, aby sa mohol niekoho na niečo stále pýtať. 

Zdieľaj článok na facebooku
65 odoberateľov

Komenty k článku