Dnes napríklad poobede, teda predobedom, vrátil som sa z kostola, a rozmýšľal som, že predsa len pôjdem na bicykel. Aj som šiel. Síce bolo mokro, aj včera pršalo, aj dneska, v podstate stále mrholí, reku rozmýšľal som, oplatí sa ísť. Vonku sú kaluže vody, náhodou človeku sa šmykne a môže sa zraniť. Ale potom to nejako vyschlo, reku idem, a dobre som spravil, neľutujem.
Začítal som sa do jedného citátu, ktorý teda budem citovať. niekedy to, čo sa bojíte urobiť najviac, je práve tá vec, ktorá vás oslobodí. Je možné, že k tomuto zaujímavému a podnetnému citátu sa ešte vrátim.
Mnoho z nás sa bojí výziev. Dôvodov máme na to hneď dva. Buď človek sa bojí výjsť z tej komfortnej pohodlnej zóny, kde sa nachádza, a pociťuje bezpečie, alebo práve naopak, chce z toho vyjsť, len sa obáva niektorých dôsledkov. Je to tá stará známa veta, že človek sa nebojí spýtať sa nejakej otázky daného človeka, ale bojí sa odpovede. Prečo odpovede? pretože predsa predvída, že sám sebe si môže takto chtiac nechtiac v podstate len ublížiť, zle si môže spraviť. Môže sa spýtať. Človek v podstate pociťuje neobmedzené možnosti, len dobre vieme, že nie všetko sa dá.
A človek skúša veľa vecí aj takých, ktoré idú poza jeho osobné hranice. hranice má každý z nás. Všetci máme proste tú pomyslenú trinástu komnatu, kde nejde o to, či niekoho do nej vpustíme, alebo nie, ale ide o to, že ju poznáme jedine my. A tá predsa len skrýva toľko prekvapení, že my sami poriadne ani nevieme, čo všetko je v nás. Čo všetko si môžeme, alebo nemôžeme dovoliť. V podstate môžeme všetko, ale nie všetko osoží, ako mi to spomína aj Písmo.
Skúšame nie raz niekedy také možnosti, ktoré vopred nepoznáme. Kde nepoznáme ich účinok aké to môže na nás mať dopady. Sme možno v nejakej eufórii, v možno akomsi napätí, ale nepočítame s tým, že všetko má svoje kladné a záporné stránky. Nepočítame s tým, že možno niekoho niečím urazíme, a niekto bude trpieť za to, čo všetko robíme. Klasický prípad je ten, kedy niekomu niečo vykričíme, proste to všetko z nás vyjde. Povieme razom všetko, čo si myslíme. Niekedy pri takomto chcenom alebo nechcenom prejave človek v podstate ukáže svoju pravú tvár a podstatu, ale niekedy je to takto lepšie, ako donekonečna hrať divadlo. Toto nie je cieľ slobodnej vôli.
Mnohí potláčajú svoje túžby práve preto, lebo sa boja reakcie druhých ľudí, ktorých teda nechcú sklamať, a teda majú od nich patričný odstup. Aj teda by chceli niečo dokázať, ale práve strach, že dokážu niečo viac, a kôli tomu ich niekto možno veľmi dôležitý prestane kontaktovať, teda kôli jedinému, a to úspechu, je predsa len silnejší, ale to všetko sa dá prekonať, pokiaľ človek si proste otvorí tie svoje pomyslené dvere, ktoré vedú a ukazujú niečo inšie, než to, čo si človek predstavoval vplyvom tlaku z nejakej strany. Lebo mnohí sa chcú podriadiť, ale podriadiť sa neznamená, že človeka budú ničiť a udržiavať v akejsi osobnej neslobode. Je jedno, či je to opodstatnené, alebo nie tie hranice proste sú pre obe strany celkom jasné a známe, a nik ich nechce prekročiť, pretože nechcú riskovať akési neblahé dopady, ktoré by sa mohli teda jednej alebo druhej strany dotknúť.
Záverom poviem toľko, že niekedy človek celkom ľahko sa môže dostať práve do područia osobnej slobody, kde už ani nevie, čo by od dobroty robil, alebo vyskúšal. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár