Všetko má svoje čaro, ale nemám rád skorú tmu. Človeka to častejšie môže napríklad deprimovať, najmä zimné obdobie. skorá tma, to všetko nevľúdne proste. Ale to je len čistý sentiment, proste pocit, ktorý by sa nemal povýšiť nad rozumovú úvahu.
Bicyklom by mi to trvalo pochopiteľne kratšie, je možné, žeby som zbehol trebárs do susednej dediny, ale dajme tomu. Rozmýšľal som nad kadečím. Prechádzka horou je pre mňa neopakovateľný zážitok vždy, pretože je to niečo iné, ako rušné mesto, sídlisko. Opätovne ma napadla myšlienka, či sa človek môže teda naučiť niečo, aby bol bezchybný. Aby nekonal chyby.
Isto sa to dá, prečo nie. V dejinách máme predsa osobností, ktorí ohurovali vedomosti ešte v predškolskom období, a človek si to nevedel ani racionálne vysvetliť, pretože človek sa niečo prirodzene učí postupne, a niekomu proste je dané ako keby všetko to obsiahnuť naraz.
Raz som sa dočítal na internete jeden taký bizardný prípad. Písalo sa tam o nejakej osobe, neviem presne, či to bol muž, alebo žena, neviem, proste, nič výnimočné, až kým sa mu nestal jeden úraz, nejaká nehoda, ktorá zapríčinila, že ten človek si proste zapamätal z ničoho nič enormné množstvo informácii, vedomostí, ktoré by len veľmi ťažko mohol obsiahnuť z bežného učenia sa. Je normálne, že človek proste niečo aj zabudne. Niečo sa naučí, ale pokiaľ to nie je celkom podstatná informácia pre život ako taká, alebo pre nejaký svoj študijno pedagogický plán, je bežné, že človek to proste zabudne, pokiaľ sa mu to nejako nepripomenie.
Nie raz ma napadlo, prečo človek stále musí robiť chyby a vzápätí to opravovať. Kedysi som spomínal, že na matematike ešte na základnej škole, keď niektorým žiakom nevyšla písomka, pani učiteľa ponúkla možnosť opraviť si známku novou písomkou. čiže mal som čas sa doma niečo doučiť, niečomu nanovo porozumieť, a potom ísť aspoň o trochu, aspoň o stupeň zlepšený a trochu pripravený opraviť si známky, napraviť ten rest, ktorý som teda mal z prvého pokusu.
Pre mňa osobne ale priznám sa, to znamenalo vyslovene nočnú moru. Matematiku ako takú som mal rád, ale slovenčinu, literatúru, prírodopis zemepis, a podobne, som mal ešte radšej. Aj tam som robil chyby, ale vedel som sa učiť dobre.
Častokrát človek ale v živote, mimo školského prostredia a podobne na výber v podstate nemá, a urýchlene sa treba rozhodnúť. Dobre vieme, že čím viac nad niečím, možno aj jasným váhame, a čakáme, v podstate to nevieme ani definovať, ani nevieme prečo, tým horšie pre nás, a človek má tendenciu domýšľať si, má tendenciu niečo opustiť neveriť, si. Jeho sebadôvera celkom isto sa môže rapídne zmenšovať.
Človek robí chyby vo vzťahoch napríklad vtedy, kedy povie stále to jedno a to isté. Teraz nemám na teba čas, prídi možno trochu neskôr. Keď človek príde neskôr, nedočká sa dohodnutého stretnutia, možno ten človek ani nedvíha mobil ,a celkom isto sa dá vytušiť, že človek s ním vybabral. Nejde o to, že ho oklamal, ale proste ho vodil za nos. Človek takto spoznal svoju chybu, že proste on v tom je nevinne. Človek častokrát má dobré úmysly, a chce aj pomôcť. Aj teraz momentálne presne toto riešim, ale úspech to mať nebude. Ale nejde mi o to, či to bude alebo nebude mať úspech, pretože bytostne sa ma to netýka. Jedná sa mi len o to, že nie som spokojný, kedy niekto naozaj sa cíti nepohodlne, dá to najavo. Som taký, že mám rád, kedy človek sa porozpráva, trochu vyjde zo svojho stereotypu, vie sa trochu otvoriť, a nemlčať.
Práve mlčanie a nedôvera to je tá chyba, o ktorej rozprávam, pretože človek sa vďaka tomu síce môže niečo naučiť. Koniec koncov príslovie mi predsa jasne hovorí, že človek sa učí na vlastných poprípade cudzích chybách.
Keby som sa mal nad tým zamyslieť, aká je logika toho, že človek sa učí na chybách, a nie na pozitívach. Čo všetko možno človek ešte musí pokaziť, aby došiel nejako k poznaniu, že hodnoty si vytvárame tak, že sa budeme snažiť meniť zlé, na to dobré, naprávať pokazené na opravené, premieňať zbytočnosti na hodnoty, ktorým sa budú priúčať tí, ktorí o to stoja.
Záver tohoto blogu zhrniem asi takto. Niekedy človek, alebo často človeka láka niečo, čo môže pokaziť, len preto, aby vyskúšal tú chuť nepoznaného, o ktorom si myslí, že robí správne, pričom to tak nie je. Naprávať celý život sa niečo nedá. Je ťažké, kedy človek neustále si niečo analyzuje, čo zlého spravil, a čo je možné ešte naprávať, ako by mal sa plne venovať a koncentrovať sa práve na to, čo ešte musím zlepšiť to, čo je dobré, a čo mi prináša radosť, a nie zármutok.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár