Možno aj túto krátku moju osobnú anekdotu, ktorá vzišla z myšlienky, ktorú som napísal v nadpise, aby som ju možno hneď v prvom odseku, prvej vete, úvodom tohoto sobotného článku akosi otočil, možno aj naoko zmenil význam tohoto všetkého, aj keď je to len naoko. Nadpis, ako vidím, ako teda z toho vyplýva aj prvá strohá veta tohoto článku je naozaj veľmi strohá, a akokeby priamo som si už odpovedal.
Môže sa mi to začiatkom javiť tak, že na niektoré otázky sa predsa dá odpovedať jednou vetou, avšak skúsenosť ma nejedenkrát presvedčila, presne tak, ako som to spomínal v blogu dozadu, že v matematike potrebujem si vykonať skúšku správnosti.
Keď som robil v jednej robote, nepoviem kde, mal som v počítači taký zvláštny program, ktorý som trochu nechápal. Totiž to išlo o to, že keď som naskenoval akýsi dokument do počítača zo skenera, musel som ho opätovne prácne cez súbor znova otvoriť, akosi potvrdiť, potom zavrieť, a až tak som sa mohol venovať novému skenovaniu. Pravdepodobne to v nejakom quick scane funguje doteraz, ale ja to nevyužívam.
Zistil som, že ten program je veľmi super, veľmi účinný, kedy človek sa naučí nejaký postup. Proste si to zapamätám ten daný postup, a človek sa viackrát už nepomýli. Určite, nakoľko človek nie je omylný tvor, dá sa pomýliť, to je jasné, ale sú isté špecifiká kde je neprípustné robiť chyby.
Zo základnej školy prvého stupňa som si zapamätal význam čiarky vo vete, hoci možno ako ja neviem 8 ročný žiak ešte vôbec nerozumel, ale učiteľka nám to jasne vysvetlila.
Veta znie takto. Zabiť, nie prepustiť, a druhá veta zabiť nie, prepustiť. Možno je to brutálny príklad, ktorý vyvolá v malom žiakovi strach. Avšak vieme dobre, že pokiaľ človek sa niečo správne naučí v nejakej situácii, kde musí dávať veľký pozor, v nejakej skúške naostro, obyčajne to má dlhé trvanie. A prináša tomu všetkému výhody, ktoré spočívajú v tom, že človek si niečo zapamätá raz a navždy. Možno o tom bude ešte dlho uvažovať, a práve toto uvažovanie v ňom spraví charakterného a zodpovedného človeka, ktorý bude dávať dobrý pozor, aby chyby jednak nerobil, a jednak, aby ak ich spravil, dokázal ich napraviť. Napraviť chyby sa mnohí boja.
Lebo chyba je niečo, čo už sa ukázalo na povrchu, už to proste nie je skryté. Napraviť znamená, že človek si niečo proste uvedomí, že mal to spraviť inak, ale väčšinou to napraviť nedokáže. To v človeku môže vyvolať isté rozčarovanie, niekedy pocit hnusu, pocit hnevu, a všetkého toho zlého, čo si môžeme ešte predstaviť.
V živote sa stáva mnoho paradoxov, a práve paradox slúži k tomu, aby človek niečo pochopil jednak po svojom, a aby pochopil po svojom presne tak, ako to pochopiť má. Pretože mnoho vecí si môžeme vysvetľovať nesprávne, teda ten efekt tam isto nebude. Zvlášť sa to deje vtedy, kedy človek možno necíti k danej interakcii, teda akejsi vzájomnej pôsobnosti napríklad nejakú potrebu pocitu zodpovednosti. Veď predsa dáko bolo dáko bude.
Veľmi dobre to vystihuje situácia napríklad z hodín matematiky, kedy niekedy nejde len o nejaký výsledok, čo je paradox, veď predsa matematika sú čisté čísla bez teórie. To nie je ako nejaká teória z literatúry kde sú väčšinou dejinné fakty, ktoré sa raz tiež stali, ale človek pokiaľ pozná tie fakty, dá sa to nejako prerozprávať. Každý dejinný fakt na svojom pozadí akosi skrýva proste nejaký príbeh, ktorý v podstate nik iný nepozná, pozná ho len história, samotné dejiny, ale konkrétne ako sa niečo odohrávalo, poznajú len aktéri toho činu priamo, kedy sa to stalo. Ústne tradovanie je jedna vec, ako sme sa to učili, pretože stáva sa, že niečo sa pridáva aj s prikrášlením. A práve toto človeka za istých okolností v nasledovaní nejakého cieľa, ktorý má človek stanovený, mierne pomýliť, môže človek minúť daný cieľ. nemusí trafiť. Proste niekedy naozaj stačí málo, a to pomýlenie v človeku proste spustí presne opačný proces.
Miesto toho, aby hľadal pravdu, nájde klamstvo a lož. Miesto toho, aby niekedy človek pretrpel niečo, čo pretrpieť má, volí si inú cestu, ktorá ho šťastným nikdy nespraví, pretože postupne začne o nej pochybovať, či je na správnej ceste. Vtedy človek zistí, že dané utrpenie v nejakej forme predsa len malo zmysel, hoci si to takto nemusel vonkoncom predstavovať, ale vieme dobre, že realita je iná ako teória, a človek naozaj sa niečo môže a nemusí naučiť bez toho, aby robil chyby.
Záverom poviem toľko, že nie je to síce príjemné, ale v človeku to utvrdí pocit skúsenosti, ktoré môže neskôr odovzdať druhým. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár