Vieme, že niečo, čo sme prežili v minulosti, nie všetko je vyriešené, doriešené, uzatvorené. Vieme dobre, že tam, kde jestvuje priestor pre nejaké otázky, ešte nie je koniec. Či už to myslíme v pozitívnom, alebo negatívnom zmysle.
To je presne ako s prednášku na konci, kde prednášajúci sa spýta to klasické, či má niekto nejaké otázky. Väčšina publika, v podstate všetci sú ticho, pretože nemajú otázky k tematike, ktorú preberajú prvý raz, nevyznajú sa do nej, nechápu jej, čo všetko pochopia možno nasledovným pilným študovaním, ak teda sa k tomu dostanú. Začiakom nik nemá otázky, tie prídu oveľa neskôr.
Presne tak ako v živote. Na začiatku toho všetkého nemáme nijaké otázky, všetko chceme len prijímať. Pravdepodobne je to spôsobené akousi novou zmenou, niečím novým, kde vieme, že niečo sa v nás mení. Že nastáva akýsi odklon od niečoho tradičného, do niečoho netradičného, čomu sa možno musíme ešte priučiť.
Unášame sa realitou, ktorá práve pre nás nastala, a možno tomu všetkému, tej dokonalej súhre možno ešte sami dobre nerozumieme. To vážne je všetko pre mňa? To vážne sa mne toto dobré všetko stalo? To naozaj to len na mňa čakalo? Čím konkrétne som si to zaslúžil?
2 kniha proroka Samuela v súradniciach 7,18 hovorí tieto slová... " kto som ja Pane, a čo je môj dom, že si ma priviedol až sem..." sú slová, ktoré som jednak použil kedysi na prijímačkach do školy, a ktoré mi rezonujú veľmi často pri nejakom mojom úspechu. Niekedy sa stane, že človek pri úspechu neverí, čo všetko dosiahol, myslíme si často, že toto sa predsa neuskutočnilo, ešte sami tomu celkovo neveríme.
Je zaujímavé, napríklad z filozofického hľadiska, že človek dobré veci prehliada, zlé prijíma, dobré a pozitívne správy sú pre neho nedôverčivou predstavou, kde si neverí, že toto všetko je fakt, teda že sa to stalo, pričom negatívne správy... pri nich človek dá sa povedať okamžite precitne, dobre vie, čo všetko v danom momente stratil, vie veľmi dobre, že pravdepodobne teraz je koniec tomu všetkému, čomu som sa azda najviac nádejal, pričom nádej, ako dobre vieme, zomiera posledná.
Nie raz sme tak znechutení nejakou situáciu, že proste to dobré prehliadame, a nevieme si ho užiť. Čakal som aj ja na jednu odpoveď, a zatiaľ neprichádza, a pre mňa je to životne dôležité, a cítim, že sa to vzďaľuje. Nie je to príjemné.
Rozmýšľam nad tým, že to, čo plánujem v prítomnosti, či sa navždy nestane predčasne mojou minulosťou. Súčasťou toho všetkého, mám taký pocit, je spoločný menovateľ, ktorý dobre poznáme všetci, a tým je strach.
Strach som kedysi veľmi opatrne použil v niektorom z mojich blogov, kde som vyjadril názor, alebo skôr osobné presvedčenie, že strach nie je súčasťou života
O niečom podobnom som sa zhováral uprostred západu slnka, pri debate s jedným mojím kamarátom. Kde sme sa rozprávali o živote, ako máme podobné osudy. Čím konkrétnym si človek v súčasnosti prechádza, čo ho čaká, a čo ho možno neminie.
Takto som sa chcel rozpísať. Vďaka...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár