Stalo sa mi, že ma na prst uštipla včela. Dosť je to celkovo nepríjemné, niekto z toho môže mať aj zdravotné problémy. Ďakovať Pánu Bohu, niečo zlé ma naozaj obišlo. Nakoľko pomôcť veľmi som si nemal čím, okrem prúdom studenej vody zo studne, keďže som pravdaže nechcel nikoho otravovať. Keďže mi nič nebolo, a nepociťoval som nijaké zdravotné obmedzenia, rozhodol som sa vydržať do konca. Pred malou chvíľou som prišiel domov. Takže.
Sebavedomie si vždy spájame s niečím, v čom sa cítime ako doma. Tam, kde sme si sebaistí, rastie nám sebavedomie, všetko vieme, všetkému rozumieme, všetko nám ide ako po masle, a nie sú ani len náznaky nejakých nedorozumení, teda niečoho, kde by sme mohli pociťovať nedostatok, nejaký deficit.
Sebavedomému nemusí chýbať pokora, a pokornému nemusí chýbať sebavedomie. Toto by som hneď na začiatku chcel opomenúť, pretože si myslíme, ako som sa to dočítal v ankete, že stoja tieto dva pojmy v akomsi protichodnom postavení. Ten, ktorý je sebavedomý, možno mu chýba pokora. Ono ak sa priznam, priznám na sebe, ja pokorný nie som vôbec.
Mnohí si to nesprávne vykladáme. Mnohí majú veľké rezervy v akýchsi citových oblastiach, a práve preto mlčia, kedy by bolo vhodné, a mali by prehovoriť. A paradoxne, nikdy sa to nedeje v opačnom poradí. Aj v dejinách predsa sa častokrát stávalo, že keď bolo napríklad nejaké nepokoje, nejaké občianske vzbury a podobne, pravdepodobne by stačilo len to najmenej, napríklad by stačilo, keby jeden druhému vysvetlil trebárs dôvod svojho konania, prečo konal tak, ako konal, potom ten druhý by povedal svoju mienku, a myslím si,že veľa možno vojenských konfliktov by bolo vyriešených. Možno by sa ušetrilo veľkých nepokojov, keby prehovoril človek, ktorý požíva autoritu, ktorému možno akosi prirodzene nechýba sebavedomie, čo by som považoval za akýsi základ, ale pri tom všetkom ostane pokorný, ostane tým kým je, a v podstate sa nesnaží na nikoho nehrať, je proste originál.
V dnešnom svete je veľmi ťažké zachovať si dobré vlastnosti, pretože túžba niečo mať, vlastniť, je veľmi silná, a človek dá sa povedať až vtedy odhalí svoju pravú tvár. Súvisí to so všetkými oblasťami života, kde si môžeme predstaviť tie najrozmanitejšie výhody, aké človek dokáže požívať. Tam človek naberie príslušné sebavedomie, a niekedy zabudne, odkiaľ vyšiel, z akých pomerov napríklad pochádza. Ja teraz nehovorím, že človek má mať akési konštantné, a nikdy nemeniace sa myslenie. Všetci v podstate sme dynamickí, a to sa prejavuje v každých oblastiach života, všetko sa neustále mení. Aj my sa musíme prirodzene podriaďovať, a nie vždy sa nám to páči. Ale som si uvedomil, že keď prekonám možno ten ostych, keď si to možno nebudem celkom všímať, že zase som musel ubrať z toho svojho, a tak som veľmi nechcel, nechcelo sa mi do toho, obyčajne na konci ma zaplavia myšlienky, že predsa len to takto malo byť. A že to, čo možno mám, navyše by som možno ani nemal, a keď by mi niečo zostalo, pravdepodobne by som o to neprišiel. Nastáva teda akási zvláštna, vzácna súhra, kde si človek zachová pokoru, ale zároveň naberie sebavedomie, potrebné pre svoj ďalší rast, nakoľko človek prirodzene musí sa kdesi pohnúť, aby nestál na jednom mieste.
Lenže ako to býva, motivácia býva častokrát príliš veľká, a tá túžba kohosi ovládnuť, a byť pritom sám spokojný, a s tým celkom isto súvisí aj možnosť akéhosi rýchleho, častokrát nekalého zárobku spojeného s nie celkom čestným spôsobom mnohým akosi zatemní mozog. A potom vidíme naozaj len jedno jediné. To je obraz tých, ktorí nechcú vo svojej práci napríklad vidieť svoj rast, nielen kariérny, ale aj morálny, duchovný, tí, ktorí odmietajú akékoľvek duchovné a duševné spojitosti, tí, ktorí nechápu, že človek je telo, ale aj duch a duša. A práve preto nedokážeme byť v dobrom slova zmysle pokorný, zato sebavedomie nám nechýba.
Záverom ešte spomeniem niekoľko posledných myšlienok. Žiaľ, pravda je taká v dnešnom svete, že teda akási vidina nejakých peňazí skutočne dokáže odhodiť dá sa povedať všetky zábrany, a niekedy aj všetko to dobré, možno pôvodné, ktoré si chránil do onoho času, ktoré človek možno aj rokmi pestoval, a vidíme, že človek sa naozaj mení, ale otázka je že akým smerom. Darmo si budeme čosi nahovárať, aj nám kedy sa stalo napríklad, že prídeme k čomusi veľkému, verím, že nás to všetkých zmení do jedného. Sú udalosti, ktoré veľmi silno zasiahnu človeka, až natoľko, že človek postupom času začne premýšľať, či je na správnej ceste, či do toho, čoho sa pustil, má nejaký význam.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár