Možnosť dokázania II

Pridal by som v poradí ďalší článok s touto tematikou, ktorú som zahliadol v anketárskom okienku, a teda by som sa k nemu ešte veľmi rád vyjadril.

Dokáže jeden človek zmeniť celý svet? Keď som bol mladší, s obľubou som navštevoval basketbalové zápasy, kedy naozaj v meste to bol jeden veľký sviatok. Na zápasy v súčasnosti už nechodím, nie žeby som nemal na to čas, ale už ma to proste nebaví, hoci tá atmosféra je tam naozaj neopakovateľná, a rád by som ju doprial zažiť nie jednému športovému fanúšikovi, ktorý vie a chápe, že v športe to niekedy tak chodí, že nie vždy to mužstvo vyhráva, nie vždy sa mu darí, a teda jeden deň je lepší, a ten druhý môže byť trochu menej lepší. Zámerne som sa chcel vyhnúť antonymu slova lepší, čo môže znamenať ako horší, pretože človek by sa mal naučiť voliť slová.

Toto mnohým naozaj, ako to klasicky spomínam v nejakých mojich úvahách, chýba, a človek bezozmyslu dokáže vychrliť zo seba spústu nezmyslov, bezprízorných rečí, hraničiacich nie že s nejakou mierou vulgarizmov, pretože vulgarizmus ako taký je nespisovný prejav, ale by som to nazval skôr znôškov primitivizmu, jednoduchosti a detinskej, alebo dedinskej naivity, sami si zakomponujte výraz, ktorý sa vám viac hodí.

A práve taký človek, ktorý robí to, čo robí, v živote ešte naozaj nič nedokázal, alebo teda nechápe zmysel toho, že človek naozaj má po sebe čosi zanechať. Často sa orientujeme naozaj len na tie materiálne, hmotné veci, teda také, ktoré vieme zmyslami overiť a skúsenosťou dokázať, ako mi to hovorí definícia empirického bádania. V podstate je to logické, pretože niečo čo neviem dokázať, vyvrátiť, to čo po mne neostane, a ani sa nesnažím o zanechanie aspoň nejakého dobrého dojmu z mojej osoby, teda z mojej strany, aby niekto si zo mńa zobral čo i len dobrý a pozitívny príklad, neviem presne, kam by som radil takéhoto človeka.

Je pravda, že mnohí, ktorí máločo dokážu, alebo nejavia záujem o druhého a mali by, sú väčšinou príťažliví, väčšinou oni sú tí obletovaní, ktorým v podstate nestojí, ako sa hovorí nič v ceste. Nevidia nijakú prekážku, jediná prekázka k neuskutočnení svojich plánov je azda ich vlastná lenivosť, a pasivita, na ktorú ešte možno nenašli účinný recept a spôsob, ako tento neduh spomedzi svojho zmýšľania, pretože väčšina je to o zmýšľaní, by som chcel zdôrazniť, jednoducho a efektívne odstrániť, odstrihnúť. A mnohí ho pestujeme, a neviem ani prečo. 

Avšak takí ľudia sa nezamýšľajú, či niekto dokáže zmeniť svet. Čo to znamená pre nás zmeniť svet? Ako to myslím? 

Mnoho z nás sa staviame nezodpovedne a dosť povrchne k dôležitým otázkam života. Niečo ako v škole. Ak sme dostali zlú známku, ale učíme sa dobre, a stane sa že vychýrený jednotkár na nejakom teste zakopne, obyčajne si náš neúspech celkom logicky môžeme odvôvodniť, a to je paradox, jeho, teda cudzím neúspechom, za ktorý jednak nemôžeme, ale nás to môže z istej strany vnímania akosi ospravedlniť. Toto je mylný prejav nášho uznania druhým, pretože tu nechceme kriticky poukázať na zlyhanie najlepšieho ťahúňa v triede, v podstate svojím konaním si ho zastávame... a to je správne, ale čo je horšie, chceme si vlastnú neschopnosť čímsi dobrým ospravedlniť, a preto akos sa hovorí, cudzie zakopnutie možno v ten správny čas je ten správny moment, kedy tak môžeme učiniť, a nám to spraví ľahšie na duši.

Záverom vyjadrím k tejto klasickej školskej ukážke jedno. Nechcel som povedať, že vlastný neúspech som schopný zakryť a ospravedlniť cudzím, ale tým, že na všetko sa dá pozerať objektívnejšie, a človek radšej nech dvíha toho druhého, ako by ho mal ešte viac uzemniť. 

Zdieľaj článok na facebooku
64 odoberateľov

Komenty k článku