Takže, po týždni by som predsa len pridal článok, pretože cítim potrebu pretrénovať desaťprstovú hmatovú metódu, presne ako som sa to učil ešte na strednej škole, a ten predmet som v podstate neznášal. Neznášal z dôvodu, pretože sa to nedá naučiť z hodiny na hodinu, človek v tom musí nadobudnúť potrebnú prax, alebo teda zručnosť, a keď si to osvojí, dá sa všetko.

Aj vďaka tomu, že som sa to učil ešte na strednej, som za to veľmi vďačný, pretože takto dokážem v pomerne krátkom časovom intervale pridať článok. Dobre. Toto bola viac menej tá stredoškolská časť, a myslím si, že nejaké príjemné sentimentálne spomienky určite nemôžu zaškodiť. V dnešnom článku by som sa chcel vyjadriť v mojom krátkom komentári, recenzii na jeden článok, kde sa autor pýta viac menej jasnú otázku, ktorá znie takto. Počuli ste niekedy myšlienku, že nemôžeme pomôcť druhému človeku, pokiaľ nevieme pomôcť ani sebe samému? Nechcem mu odpisovať pod článok, ale rád by som to ako úvahu napísal do môjho blogu. Čo teda by som k nej asi napísal.

Áno, niekedy sa stáva, že človek viacmenej vie dávať zaručené metódy riešenia tam, kde ich nepozná ani on, a dokonca ich sám ani na sebe nevyskúšal a nijako neaplikoval. Zdá sa to prinajmenej čudné. Áno, ale len do toho okamihu, kedy si uvedomíme, že človek v určitom čase hľadá všetky možné dostupné riešenia, a niekedy v jeho vlastnom prípade si musí vystačiť sám, poprípade spoliehať sa na nejakú náhodu, pokiaľ iné dostupné metódy zlyhajú.

Je to samozrejme široká téma, a ťažko povedať, skade začať. Jedná sa o to, že musíme si priznať, že nikto nemá patent na pravdu, a všetko, čo možno vidíme, vidíme pravdepodobne len sčasti, teda nie úplne. Povedal som možno mierne filozofickú, menej zrozumiteľnú myšlienku, ale ono to tak naozaj funguje. Funguje to jednak z dôvodu, že človek pokiaľ niekoho vidí v nejakej ošemetnej situácii, možno niekedy sám Bohu ďakuje, že v tej situácii sa možno zatiaľ neocitol on, alebo že sa neocitol v nesprávnom čase na nesprávnom mieste.

Myslím si, že nie každý chápe doslovne toho druhého, a preto aj niečia pomoc v nejakom nedokonalom podtóne môže znieť prinajmenej zvláštne. Pomôže niekto takému človeku, kde ani on nevidí východiskové riešienia? Vie teda pomôcť niekto taký, ktorý nevie pomôcť sebe samému.

Vieme dobre že aj snaha sa cení, a mnohí najmä v dnešných časoch rôznymi statusmi vyjadrujú podporu možno aj celkom neznámemu človeku. Nemusí sa to nutne spájať nedajbože s nejakým nešťastím, a podobne, môže to byť častokrát viacmenej len akási ošemetná záležitosť, ktorá čisto teoreticky môže sa týkať viacerých z nás. Vieme dobre, že mnohé problémy máme spoločné, a mlčať o nich možno nie je správne.

Mlčať teda nie je celkom správne, a je dobré, aby sa človek možno aj v spoločnosti, teraz mám na mysli možno užšiu spoločnosť, trebárs otvoril, a takto sa dá pravdivo pomenovať, kde spočíva akýsi problém, ktorý treba riešiť.

Niekedy je to nesprávne chápané, ale myslím si osobne, že pokiaľ žijeme v nejakom spoločenstve, možno v škole, na pracovisku, najčastejší prípad, nechcem zachádzať do roviny duchovného života, života v nejakej komunite a podobne, snažím sa byť predovšetkým objektívny a nie cieľovo zameraný na konkrétnu skupinu a podobne, spoločenstvo by malo poznať problémy ich členov, aby ich vedelo riešiť, aby sa čo najlepšie poznali, odbúrali možno všetok ten neopodstatnený strach, možno aj stres z prípadného neúspechu, prípadného odmietnutia a podobne, a aby človek zacítil intenzívnu pomoc a podobne. To je azda niečo, čo v modernom svete absentuje.

Záverom poviem toľkoto, že teda. Absentuje z dôvodu, že človek sa hanbí prejaviť sa v niečom, čo nevie. Ale takto neporastieme nikdy.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár