Čo by ste povedali na to, že v živote môžeme kráčať aj cestou, ktorá nikam nevedie. Oveľa väčší paradox to v nás môže vyvolať napríklad nielen prvotný dojem, ale ustálená myšlienka, a to taká, že nám to až tak nevadí, a celkom nám to vyhovuje. V čom teda tkvie problém.
Predovšetkým v náboženských periodikách, a niektorých zamysleniach sa stretávame s názorom, podľa mňa dosť extrémnym, to musím uznať, hoci nie každý so mnou bude súhlasiť, aj taký, ktorý nevyznáva nijakú vieru, že naše konanie musí byť cieľavedomé, zmysluplné, musí mať proste jasne stanovený cieľ, nejakú cestu, vopred stanovenú prioritu a body, ktorých sa chceme držať.
Určite je to tak, to kategoricky samozrejme nevylučujem, pretože máme na to hneď niekoľko príkladov, teda idem fakticky opísať niektoré, ktoré toto všetko predovšetkým pozitivné dosvedčujú v pravdivosti výrokov a konania.
Aj v praxi, pokiaľ chcem napríklad teda ak spomínam jazdiť na aute, musím celkom určite poznať veľmi veľa súvislostí, ktoré sú dôležité nielen preto, aby som vedel obsluhovať to auto, jazdiť, sústrediť sa na šoférovanie a podobne, ale najmä preto, aby som nikoho neohrozil na živote, ani sebe a bezpečne dorazil do cieľa. Možno veľmi filozofujem, ale celkovo to dáva logiku.
Teda cieľ ako taký je pravda veľmi dôležitý, pretože necestujem preto, aby som cestoval, ale preto, aby som splnil môj základný cieľ, a to dopraviť sa niekam, kde potrebujem, a tú trasa je logicky nevyhnutné ju absolvovať.
Musím vedieť, či mám dostatok paliva, či sa mi lepšie pôjde po diaľnici, alebo ceste prechádzanie medzi mestami, pokiaľ teda nemám nálepku. Šoféri isto viete, čo to znamená. Prináša to svoje výhody ale aj nevýhody. Ak chcem jazdiť nerušene, musím si za nálepku relatívne nemalými peniažkami priplatiť. Na jednej strane je to výhoda, lebo možno prídem do cieľa rýchlejšie a po rovnej ceste, na druhej strane ten, kto ušetrí a ide cestou medzi mestami i mimo nej, príde do cieľa trochu pomalšie, dlhšie mu to bude trvať, ale ušetrí na tom, čo niekto hovorí v tomto ponímaní dani za luxus. Či to je morálne, platiť za cestu osobitnou nálepkou, ktorá je postavená z mojich daní, keď pracujem, a teda musím v podstate mimo nákladov na cestu platiť de facto dvakrát za cestu je otázka, ktorú nebudem riešiť, ale ani sa jej nevyhýbam, pokiaľ máte podnetné názory priaznivo ovplyvňujúce tento článok. Toto som povedal ako príklad.
Lenže v živote máme mnoho situácii, kde jednoducho možno nevieme, alebo proste nechceme dať taký ten punc racionality v našom živote. Prečo. Zachádzam možno do hlbokej filozofie, ale aj naša samotná práca, to že pracujeme, ako vďaka Bohu, ale keď sa pozriem do prvotných dejín, nerozlučne spätých s písaním biblie na prvých stránkach, naša práca je nám v podstate daná skôr ako za trest... v pote tváre budeš jesť svoj chlieb. Teda v námahe. Problém tkvie nie v samotnej práci, ale v tej námahe, ktorá je nie príjemným spoločníkom pri práci. Práve námaha znechucuje človeka a odoberá mu sily.
Mnohí napríklad veľa pracujú, ak teda konkrétne uvediem, majú celkom dobrú prácu, slušne zaplatenú, ani si veľmi nesťažujú, aj vedia dobre si užiť a hodovať, so všetkým čo k tomu pravdaže patrí, ale čo je smutné ale nemajú cieľ. Ich život proste nikam nevedie. Prejavuje sa to celkovo akousi frustráciou, ktorá plynie nad nespokojnosťou v ich konaní, dávaní si príliš veľa otázok, na ktoré nevedia zodpovedať, a dosť ich to trápi. Ich práca ich nenapĺňa, a dni sa veľmi rýchlo míňajú, až človek na dne svojich možností azda bude čiahať po myšlienkach, ktoré ho nikdy nezaujímali, a to... prečo som vlastne tu... Prečo chcem to a to dosiahnuť.
Ale čo chcem zdôrazniť. Ak je ten materializmus taký skvelý a fascinujúci, čo nepopieram ani ja.... vôbec nie.... ale prečo mňa, a ani teba, a to určite, nenapĺňa to, čo máš, a chceš stále niečo inšie, prečo túžiš po niečom, čo v podstate nechceš, prečí snívaš o nereálnych snoch, ktoré áno, svojou prácou si môžeš získať, pretože za peniaze si v dnešnej dobe kúpiš naozaj všetko, ale tvoje vnútro len vyprázdňuje, a zo dňa na deň sa vzďaľuješ kamsi, kde nie si šťastný, ani naplnený, ani vítaný, kde sa necítiš ako doma, kde ti nie je venovaná dostatočná pozornosť, a postupom takto prichádzaš na to, kde vlastne je tvoja životná méta, a čom toto všetko je.
Na záver posledná myšlienka. Toto je definícia materialistov. Toto je definícia presne tých, ktorý na všetko chcú dať len racionálny dôraz, neuvedomujúc si, že práve naša vlastná racionalita môže byť celkom iste príčina a hlavný zdroj nášho zlyhania. Bodaj by som si toto všetko len vymyslel. Našiel si sa aj ty v týchto riadkoch? Nemajú životné sny, nezaujímajú sa o ľudí, ktorí čo to prežili, ale z dôvodu vysokého veku a odpočinku v posledných fázach života sú pre spoločnosť nepochopiteľným a doslova trpením, pretože nič neprodukujú, nie je z nich nijaký ekonomický úžitok, a viac menej sú finančne na ťarchu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár