Musí byť cesta cieľ? III

Napokon som sa ešte predsa len rozhodol, že chcem teda napísať tretí článok z tejto trochu kratšej série, a dnes sa budem venovať paralelne jednej podobnej téme, len dám tomu iný názov, a keďže tá tematika aj mňa zaujala, ešte raz teda by som chcel napísať niektoré nové myšlienky.

V živote máme mnoho cieľov, pokiaľ sa reálne zamýšľame nad našim nasledovaním, a to je dobre. Obyčajne si v živote zvolíme nejaký ten cieľ, vytýčime si ho, napríklad ak začíname v nejakej ekonomickej oblasti, alebo začíname v nejakej dobre platenej práci, a obyčajne, ako dlhšie robíme, zisťujeme, že zadováženie istých vecí, ktoré o ktorých sme pred časom len teda snívali, sa zrazu vďaka našej pracovitosti menia na skutočnosť, ktorá nastala. 

A práve s tým súvisí práve to, že teda viacerí, čo je prirodzené, túžime po akomsi, nazvem to akomsi ekonomickom štandarde, čo v skratke znamená to, že budeme mať vyšší príjem, ako máme náklady, a budeme si dovoliť čosi viac, ako to bolo možno v nedávnej minulosti, že si splníme svoj sen, ktorý sme mali oddávna, a nechceli sme o tom možno príliš hovoriť, pretože sme to nechceli akosi zakríknuť, len človek v tichosti po tom túžil, až sa to stalo realitou.

Lenže ako to býva, obyčajne za naším cieľom, ktorý máme stanovený, sa vždy môže pripliesť nejaká tá prekážka, ktorá celkom isto môže zmeniť celkové naše smerovanie, a dosť ovplyvniť naše smerovanie v živote. Či už priaznivo, alebo nepriaznivo, to všetko ukáže čas, na čo to všetko bolo dobré, a čo nám to dalo, a naopak, čo nám to vzalo. Ako ukazuje prax, taká je realita života.

Viackrát sa teda stáva, že v našej ceste sa občas vyskytujú akési bočné cesty, na ktoré zabočíme, a teda už nedosiahneme to, čo sme chceli. Na odľahčenie spomeniem len tak, že začal si napríklad ako nádejný budúci inžinier, a trebárs po roku si skončil, ako príklad hovorím, v trojsmennej prevádzke a riešiš úplne iné záležitosti, než si mal pred časom vo svojom pláne. 

Čo sa teda reálne stalo. Už teda celkom iste v tej práci vieš, to je jedno kde pracuješ, na akej pozícii, to nie je vôbec akýsi rozhodujúci prvok, a teda, že život je o niečom inšom, ako si si myslel možno pred polrokom, kedy si mal nejaké tie vízie, ktoré koniec koncom ostali len nenaplnenými snami, a možno nejakou smutnou nostalgiou za tým všetkým, čo po tebe ostalo. Nejaké tie matné spomienky, dobrý kolektív v práci, alebo spolužiaci v škole. To všetko je niečo, to citové, to duchovné, ktoré ti nik nezoberie, a sem tam, na to spomínam aj ja, hoci môj život má celkom inú kvalitu smerom hore, než to bolo v nedávnej minulosti, a vďačím Bohu za to, čo v súčasnosti mám a neriešim.

Čo teda z tohoto všetkého vyplýva? Ako to vnímam ja osobne, čím som si teda ja osobne ja sám prešiel, ako zhodnotním môj vlastný príbeh. Ako zhodnotíš svoj príbeh, ktorý sa začal, a nejakými nepriaznivými okolnosťami sa to zmenilo, možno viac radikálnejšie, než si si na začiatku mohol myšlieť. Čo teda sa stalo, aj v mojom konkrétnom prípade? Moja cesta nebola cieľ, ale bol to prostriedok, a to vytvoril ďalší prostriedok na dosiahnutie istých cieľov, ktoré máme pred sebou, a chceme dosiahnuť.

V tomto jedinom by som vyzdvihol jeden fakt. Na splnenie našich cieľov, pri kráčaní na našich životných cestách, nie vždy je potrebné byť konkrétny, azda je to asi jediný príklad, kde sa to v živote nejak nevyžaduje vo väčšej miere.

Je každého osobná vec, ako sa rozhodne, a pokiaľ nerobí očividné hlúposti, kde ho treba nejako usmerniť v dobrom, nedá sa presne s určitosťou povedať, že má niečo zmeniť na svojom smerovaní. 

Toto zabúdajú ľudia, ktorí sa prehnane venujú naháňaniu sa práve vyššie spomenutých životných cieľov, kde nedávajú priestor na osobnú modlitbu, na nejaké zamyslenia, kde si jednoducho nechce klásť nejaké otázky, ktoré by mohli nejako rozorvať jeho vnútro, pretože vie, že doteraz nestaval na pestovaní a osobnom raste, a možno v určitých etapách života cíti, že práve toto zanedbávanie tohoto nasmerovania, ktoré si mal predsa stanoviť ako prioritu teda na smotnom tom začiatku, ho pomaly, ale isto dobieha, a musí azda nanovo v niečom začať. 

Presne, ako mi to hovorí filozofia, ako mi to hovorí teológia, ako mi to hovorí Písmo Sväté, že keď niečomu chcem porozumieť, čomu nerozumiem v dejinných udalostiach, musím sa vrátiť na začiatok, aby som to pochopil

Presne ako keď sa pustíš do stavania nejakej stavebnice, a povieš, že predsa máš ako takú predstavivosť, a skúsiš to poskladať bez určeného plánu. Ono sa ti to reálne môže podariť, možno máš dobré matematické preddispozície a dobrú logiku a predstavivosť, avšak jedna jediná chyba dokáže spôsobiť, že človek nie že sa nevie ďalej pohnúť, alebo neviem to pred koncom dokončiť, ale čo je pre neho horšie, je uvedomiť si, že na to, aby pochopil čosi zložité, čo presahuje jeho myslenie, sa musí vrátiť na samotný začiatok a začať odznova.

Na záver ešte v krátkosti napíšem to, že je veľmi dobré akési osobné spätné sebareflexie, tak potrebné pre náš osobnostný rast, ktorým si každý jeden z nás v ľubovolnom veku prechádzame. Nie preto sa tak má udiať, aby nás teda uvádzali do nejakých zmätkov, ale práve preto, aby sme mali pri našej práci akúsi prirodzenú priebežnú kontrolu, aby sme sa nemuseli vrátiť nazad z dlhšej cesty. Toľko by som teda dnes chcel napísať mojich myšlienok,




Zdieľaj článok na facebooku
56 odoberateľov

Komenty k článku