Musí byť cesta cieľ?

Nemám úmysel pozmeniť vedome nadpis krásneho blogu, ale chcem na neho napísať akúsi recenziu, pretože ma zaujal, a hneď ma pritom napadlo niekoľko myšlienok, a preto som si povedal, že bola by veľká škoda, keby som sa s nimi nepodelil. Tento týždeň pre mňa bol mimoriadne náročný, ale som celkom rád, že už konečne som doma a mám voľno, a preto to tak aj chcem teraz využiť.

Inak veľmi zaujímavý nadpis, priznám sa, že takáto konštelácia ma ešte veľmi nenapadla, ale som rád, že mám momentálne novú tému, nad ktorou s radosťou budem uvažovať a takto využiť čas, ktorým sa začína tento víkend. Teda ako by som začal. Cesta nemusí byť cieľ, ale obyčajne to k nemu smeruje. načo by si potom kráčal po ceste, rozumej obrazne, alebo aj reálne a konkrétne, ak by si nemal pred sebou nejaký cieľ? filozofická blbosť! cesta musí mať svoj cieľ, pretože len "hlúpy" človek kráča a koná úkony, o ktorých vie, že to nemá význam. (moje myšlienky, nemusiš sa s nimi stotožniť)

Áno, viacerí cestujeme, alebo putujeme, ale nevieme celkom presne že kde. Viacerí meníme často, aj keď to pravdaže nerobíme dobrovoľne a s naším vlastným zámerom, a z našej slobodnej vôle, ale robíme v našom živote viaceré úkony, kde sa musíme zamýšľať nad mnohými variantami, obmenami, ako by sme si to dokázali spestriť predovšetkým tak, aby jednoducho ten náš život v danom prostredí nebol nejako monotónny, ale aby sme mu dodali akýsi šmrnc.

Celkom dosť ťažké posledné jednoslabičné slovo, ale predsa tak pravdivé. Musí byť cesta cieľ? Toto je veľmi zaujímavá otázka, ktorá ma hneď zaujala.

Na toto mi totižto vystanoví hneď viacero myšlienok. Prvá je tá, že teda. Viacerí totiž čosi robí, a hovorí, že ide si za svojim cieľom. To je síce pekné, ale on neprichádza, a teda jediné, čo nás možno nechcene sprevádza je to, že rutinne konáme to, čo možno sami už nechceme, ale keďže bez toho nedokážeme žiť (menujem napríklad našu prácu, ktorá nás nebaví, ale nás živí, a vďaka nej si vieme dovoľiť čosi viac, a dovoliť to, bez ktorej by sme si to nedovolili) nezostáva nám totižto nič iné, len pracovať, pretože pracovať je normálne.

Čo je vlastne náš cieľ? Toto je moc široká téma, a preto ponúka viacero zamyslení. Mnohí sme motivovaní napríklad v práci, že treba si stanoviť určité ciele, ktoré treba dosiahnuť. Sčasti tomu rozumiem, ale myslím si, že takéto poučky nás celkom ľahko môžu duchovne zotročiť. Ako, to sa posnažím vysvetliť v týchto nasledujúcich riadkoch.

Je prirodzené, že máme každý svoje sny, kto by ich nemal, alebo nechcel mať, svoje vlastné predstavy, na tom nie je nič pravda zlé, ale je podľa mňa menej prirodzené, keď nevieme pochopiť, že nie všetko, čo si predsavzáme, musíme naozaj mať. Pripadá mi to naozaj také detinské. 

Uvediemi niekoľko jednoduchých príkladov, ktoré som v praxi postrehol, a ktoré ma teda pred čímsi vystríhajú čo už vo väčšej, alebo menšej miere. Tie klasické manažérske poučky sú dosť nezrelé, a ľudia, čo sa nimi riadia, alebo ich vyučujú a dávajú to ako predsavzatie svojim odchovancom, obyčajne nevedia čo robia, myslia si, že konajú správne, ale uvádzajú ich do veľkých zmätkov a omylov, ktoré si oni sami dostatočne neuvedomujú, aké neblahé následky to môže celkom isto spôsobiť.

Preto považujem vyslovene za klamstvo, nejaké manažérske rady o tom, že keď budeš nasledovať tieto kroky, algorytmusy, ktoré ti stanovia, že dosiahneš osobné šťastie. Nie je pravda. My tu nie sme preto, to poviem narovinu, po mojich kvalitných skúsenostiach, my to proste nie sme preto, aby sme niekomu plnili sny, ale preto, aby sme žili ako normálni ľudia, ktorí stoja nohami pevne na zemi, a nelietajú v oblakoch, ktoré nemajú reálne základy, a uvádzajú človeka len zbytočne do zmätku, dezilúzii, klamstiev o predstavách v živote, klamstve o tom, aká je ľahká cesta hore, na vrchol kariéry, a môžeš si to povedať buď v duchovnom ponímaní, teda cestu k Bohu a všetko čo s tým súvisí prostredníctvom modlitby, vedeniu duchovného života, alebo prostredníctvom nejakých materialistických poučiek, ktoré obyčajne strácajú na hodnote pri prvých bodoch ktoré sa majú uskutočniť.

Na záver teda ešte niekoľko zamyslení, ktoré tu chcem napísať. Musí byť teda cesta nutne cieľ? Musíme koniec koncov nejaký ten cieľ dosiahnuť? Kariérny, osobnostný, študijný, cieľ ako výsledok splnenia svojho plánu, čo sme si pred časom napríklad predsavzali? Nezotročuje to človeka? 

Napríklad teda prehnané ciele nikomu ešte moc neprospeli ku kráse, ani ku zdraviu ani k šťastiu, ba čo viac, viackrát som vybadal práve aj na sebe, že keď som na sebe s niečím trebárs prehnane dbal, o niečo vonkajšie sa staral, a to sa isto stalo mnohým z nás, pravdepodobne nik z nás nie je svetlá výnimka, čo je normálne, po trebárs profesijnej stránke, áno, viackrát som bol spokojný..

Ale bol som celkom isto časom oveľa viac niečím neobvyklým frustrovaný, bol som  v istom čase možno až príliš znechutený, videl som všetky tie zákerné a falošné pohľady, ktoré mi celkom iste znemožnovali moju prácu, a nemohol som efektívne konať svoju prácu, a s tým účinkom, že chcem pracovať na sebe, a prispieť do spoločnosti mojím podielom. 

Celkom na záver ešte jedna rečnícka otázka Je teda takáto cesta, ktorú som vymenoval v tomto článku, takýto spôsob naozaj cieľ? 

Zdieľaj článok na facebooku
60 odoberateľov

Komenty k článku

  1. 1
    Johnysheek

    10 ročný chlapec
    ZA (hranicami vsednych dni)

    nie so vsetkym suhlasim, avsak cesta nesmie byt cielom..