Tak veľmi je nám ľúto obetovať našu zdanlivú slobodu Bohu a preto nikdy nepocítime chuť skutočnej slobody darovanej Bohom tým odvážnym, ktorí to predsa len riskli... ako som slubil, vraciam sa k tejto téme.
Čo k tomu dodať. Toto azda dokážu jedine ľudia na vyššej duchovnej úrovni, ktorí nemajú akýsi stereotyp, ale majú dynamickú prácu. Poviem prečo. Človek, ktorý investuje, potom zarobí, potom predá, proste má istý pracovný kolobeh vo svojom živote, vie a počíta s možnými nezdarmi. Úplne normálna vec.
Raz mi jeden človek povedal, že človek je vtedy úspešný, keď zariskuje. Jedná sa o to, že človek musí v istej fáze života riskovať že čosi nevynde, ale ide predsa do toho a spraví maximum pre to, aby jednoducho úspešný bol. Toto nám kresťanom chýba. Človek má rád nečinnosť a pohodlie, lebo kto nič nerobí nič nepokazí, ako by si mal zašpiniť ruky. ale to nie je správny postoj.
Dobre vidíme na tomto prípade, čo si práve teraz povedal, zapojil som sa do jednej diskusie, preto to píšem ako adresované danému človeku, alebo teda skupine ľudí, a ako som ťa azda doplnil, že duchovnosť je možné preklenúť materializmom do tej podoby, kde sa budem aj v jednom aj v druhom cítiť slobodne. Ani ma nebude spútavať materializmus, ale nebudem napríklad ani pod nejakým psychickým duchovným terorom, ktorý jestvuje a je reálny v duchovnom živote v duchovnom prostredí, napríklad v kňazstve, aj v reholi, kde sa človek po čase môže akoby vyprázdniť, kde jednoducho nemá čo ponúknuť svojmu okoliu, sebe samému, a hlavne Bohu.
Veľmi zle si vysvetľujeme, že nemôžeme nič veľkého dokázať možno aj z toho materiálneho zmyslu, že človek sa má usilovať len o akési duchovné a duševné kvality. To samozrejme nepopieram, avšak, napísal by som to azda tak, že duchovné a duševné vyčerpanie je oveľa závažnejší problém, než to klasické fyzické vyčerpanie. Tento týždeň napríklad som zrýľoval celú záhradu, a ešte som sa ponúkol susede.
Nie preto, lebo sa mi nejako extra chcelo, bol som už vtedy celkovo vyčerpaný, ale jednoducho niečo som cítil vnútorne, že ešte chcem čosi vydať zo seba. V živote som toľko nespravil čo v ten deň, a naplnilo ma to pocitom úplneho šťastia, že som prote bol schopný vďaka božej pomoci čosi vykonať, aj čo bolo nad rámec mojich pracovných povinností, ľudovo povedané, za čo som platený. A ak by som chcel nadviazať na nasledujúci odstavec, napísal by som toľkoto.
Ako teda spomínam v myšlienke môjho článku. Neprispieva k tomu možno niektoré ďalšie atribúty, ako strata porozumenia s tými, s ktorými zdieľame život, strata súkromia, keď niekto prehnane sa chce otvoriť komusi, a všetko mu vyklopí, ani to nie je správne. Pretože človek by mal mať akúsi trinástu komnatu. Každý hovorí, že to nie je dobré, ale ja hovorím, že je to priam žiadúce, samozrejme za predpokladu ak niekoho tým mojím počinom napríklad neurazím, alebo nezraním. Prečo toto píšem, vyjadrím v nasledujúcom poslednom záverečnom odstavci dnešného článku.
Nie preto, lebo chce čosi tajiť. To nie. Ale preto, aby mal práve naopak, z čoho čerpať, keď sa ocitne sám na kolenách. Nejaké duchovné skúsenosti, ktoré nabral, odvážnosť, smelosť doplnená pokorou, ale nie falošnou, kde je pokorný len naoko, ale len preto, lebo má flegmatickú povahu, že dáko bolo dáko bude. Toto vnímam ako problém. A preto mnohí majú radi pozemskú slobodu, nevediac, že v chráme a pri počúvaní alebo čítaní Písma sa ti otvárajú oči a srdce. Nemyslím to pateticky, ale prakticky. Koľkokrát som dostal vyslovene aj fyzickú vzpruhu, keď som s niekým diskutoval o duchovných témach, o písme, o kňazstve, o povolaní, o praktickosti viery, poznani duchovných princípov. Toto chýba mnohým nám kresťanom. Azda toľkoto.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár