Naozaj je mlčať zlato?

Na začiatku chcem teda len naozaj krátko pripomenúť, že v žiadnom prípade nechcem napisať teraz recenziu na obdobný článok, ktorý som zhliadol tu na webe, ale chcem napísať vlastný, mierne kritický pohľad na túto problematiku. Je krásne popoludnie, pozerám trošku televízor, a som veľmi rád, že mám príležitosť využiť toto mierne voľnejšie popoludnie. Teraz mám voľnejšie, a teda hneď sa idem pustiť do písania tohoto článku.

Naozaj je mlčať zlato? Toto porekadlo celkom isto poznáme ešte z našich školských čias, kedy sme sa oboznamovali s prejavmi v našom jazyku. K nim bezpochyby patrí aj poznanie určitých príslovii, porekadiel, ktoré je celkom užitočné pre nás poznať pre ich obsah. Mnohé z nich nechápeme, alebo ich nechceme pochopiť, čo je celkom iste len na našu škodu. 

Často viaceré porekadlá naberajú určitý zmysel, a majú svoju váhu a pravdu paradoxne vtedy, keď sa v niektorých situáciách v nich nachádzame, keď sa to začne pomaly dotýkať aj nás, a teda to dokážeme aplikovat teda celkom iste na nieco konkrétne. Keď si to pomaly pri nejakom konkrétnom riešeni zložitých životných úloh začíname uvedomovať tú dôležitosť konania. Keď sa to začína bytostne dotýkať aj nás. Možno vtedy to už nemusí byt celkom príjemné pre nás samotných. Tam je to aj celkom isto o tom, ako sme my osobne pripravení na určitý prejav komunikácie. 

Tam to samozrejme začína naberať na váhe, a na našej prejavenej zodpovednosti. Síce môžeme váhu týchto slov nevedomky pocítiť v každom veku, nie vždy si ich dostatočne uvedomujeme. To nie je len obyčajné učenie sa, aby sme splnili predstavy o čomsi. Ešte by som chcel zdôrazniť myšlienku, že my tu nie sme na to, aby sme niekomu plnili sny, ale nato, aby nás druhí predsa prijali takých akí sme, a samozrejme aby sme sa neustále formovali a zdokonaľovali.

Častokrát sú to naozaj myšlienky, ktoré majú naozaj veľmi hlboké posolstvo, ktoré treba za určitých podmienok zachovať. Je to presne ako niečo, keď sa chcem v prvom rade učiť z pozorovania alebo konania ostatných ľudí, kolegov a susedov, s ktorými proste čosi niečo zdieľam, či už je to teda v práci a podobne, alebo nepriamo, keď napríklad máme susedov, s ktorymi sme chtiac nechtiac každý deň aspoň v tom minimálnom kontakte, či už pozdraviť cez plot, alebo poprípade sa s nimi o niečom porozprávať.

Ak sa teda vyjadrím bližšie k článku, lepšie povedané, ani nie tak k článku, ako k tomuto porekadlu. Sú iste situácie, kedy sa jednoducho nedá viesť nejaký rozhovor. Obyčajne takíto ľudia nie su veľmi príjemní, a čím sú tí ľudia navonok ticho, alebo úplne jednoduchí, a čo je paradox, tým zložitejšia je naša cesta za poznaním nich samotných. Ich správanie totiž môžu celkom isto v nás časom vyvolať akési nie celkom príjemné pocity, ktoré môžu vyústiť do nejakého nedorozumenia. Spočiatku sú tam isté rozpaky, kde človek nevie, ako má zareagovať, a obyčajne to vyjadrí azda svojim mlčaním. 

V skratke povedané, čím dlhšie je medzi nejakými živými povahami ticho, ktoré ani nie je aspoň teda občas prerušované nejakými podnetnými nápadmi, pravdepodobne sa tam pomaly ale isto začína nejaký problém, ktorý nemusí mať vôbec akési krátkodobé trvanie, a obyčajne to takých ľudí, ktorým na čomsi záleží, môže poriadne mrzieť. Vsetko samozrejme závisí možno od povahy alebo výchovy, za predpokladu, keď si to začne uvedomovať. 

Viacerí z nás možno v nejakej prehnanej snahe zachovat nejaké dobré kontakty, prehliadame vedome chyby našich priateľov. Celkom isto môžem smelo napísať, že robíme zásadnú chybu. Tak, ako som kedysi spominal v článku, je potrebné upozorniť na chybu a prípadnú nespravodlivosť, na ktoré sme možno my, alebo iní ľudia azda mimoriadne citliví. Lenže problém nastáva v úplne odlišnej situácii, kedy celkom neprávom sa tá pomyslená akási vlna kritiky celkom jasne začne valiť na toho nesprávneho človeka, ktore vyplýva jednak z nepochopenia situácie, a jednak z tvrdohlavosti danej osoby, ktorý nechce ustúpiť a naďalej si bude subjektívne akokeby dožadovať svojej pravdy. 

Nechcem povedať že tento neduh v sebe nosia tvrdohlavé povahy, ale to, že je cennejšie niekedy ustúpiť zo svojich požiadaviek, a takto príjemne sa s niekým dohodnúť. Častokrát som zistil, ako som to spomenul v ktoromsi mojom článku, teda že dohodnúť sa dá naozaj s každým, a čo som zistil je aj to, ze paradoxne s človekom, s ktorým veľmi nevychádzame, a nie sme si navzájom sympatickí a podobne, za istých podmienok sa môže paradoxne spolupracovať azda najlepšie, len jednoducho treba sa vedieť aj patrične prispôsobiť mysleniu toho druhého človeka, a vedieť včas vystihnúť dobre ten moment, kedy adekvátne zareagujeme.

O čomsi podobnom mi predsa spomína aj Písmo Sväté na svojich stránkach. Viacerí mlčia práve vtedy, keď sa treba ozvať. Obyčajne ten tlak okolia na nás je tak silný, že v snahe zachovať nejakú profesionálnu mieru kolegiality, alebo priateľstva, každý mlčky tolerujeme kadečo, hoci dobre vieme, že tolerovať ešte neznamená v nijakom prípade súhlasiť.

Veľa ľudí sa bojí napríklad ozvať sa na pracovisku alebo v škole, keďže v nich to vyvoláva určité rozpaky, nejaké zmätky, strach, ktoré pravda môžu dosť neblaho a deštrukčne pôsobiť na celkovú atmosféru a klímu prostredia, v ktorom sa nachádzame. Pravda, že je tam ďalej ten aspekt, ked napríklad niekto si chce silou mocou zachovať určitú pracovnú pozíciu, o ktorú by teda z nejakého toho pochopiteľného hľadiska nerád prišiel, keď si teda chceme bližšie uvedomiť, že táto doba nás v niektorých, nazvem to extrémnych situáciách núti robiť také rozhodnutia, ktoré su jednak v priamom protiklade so zaužívanými morálnymi hodnotami, a to nepochybne sa to týka pravda aj takej možnosti, ako je rešpektovanie nášho vnútorného sveta, ktorý je pre každého z nás charakteristický a jedinečný.

Čo mi teda z tohoto všetkého vyplýva? Mlčať isto nie je zlato. V snahe zabrániť nejakému nedorozumeniu u s krátkodobým trvaním za žiadnu cenu nesmieme obetovať našu česť, pretože vtedy to celkom isto možeme vnímať, aspoň ja si to tak myslím teda, ako našu osobnú porážku, prehru, možno úplnú kapituláciu možno v tom najnevhodnejšom okamihu, keď sme mali každý práve vtedy zabrať, ako sa hovorí, na dno svojich síl a hraníc naších príležitosti a možností.

Záverom by som ešte chcel napísat niekoľko nápadov, myslím si celkom užitočných. Naučme sa menej hovoriť, ale vtedy, keď je to naozaj potrebné, a na mieste. Častokrát mám skúsenosť, ze práve to jedno malé, ale celkom nenápadne prejavené gesto s patričnou dávkou lásky je predsa mnohonásobne viac, ako niekoho presvedčať na základe napomenutí, ale nie konkrétne prejaveného skutku alebo dobrého príkladu. Asi toľko k mojim myšlienkam.









Zdieľaj článok na facebooku
55 odoberateľov

Komenty k článku