Narazil som na jeden článok, kde sa autorka tohoto blogu pýta, teda začína článok celkom dobrou rečníckou otázkou, ktorá teda rovnomenne, opíšem, môže pravda naháňať akýsi strach, že teda prečo sa máme báť. Dakedy som opisoval to, že strach nie je prirodzenou súčasťou života, kde som len podľa mojich názorov negoval jeden článok, ktorý som si prečítal.
Človek, ktorý sa bojí, obyčajne niečo mu chýba, a preto to v ňom vyvoláva strach. Ak by som to biblicky doplnil, aj Písmo Sväté mi hovorí, že človek, ktorý čosi skrýva, bojí sa výjsť s tým na povrch, aby proste niečo nevyplávalo také, ktoré on chce tajiť, a nosiť si to so sebou ako jeho osobné tajomstvo, teda niečo také, ktoré bude len on chcieť vedieť, a s nikým nebude mať potrebu sa o tom porozprávať, alebo takouto formou sa podeliť.
Niektorí z nás máme kopec sebavedomia, ktoré ani sebavedomím sa nedá ani nazvať, skôr je to určitým druhom rebélie, ktorý si pestujeme pre seba, pretože si myslíme, že je to pre nás správne. Obyčajne takí ľudia okolo nás sa najviac boja, majú strach, ktorý im neprirodzene sputnáva ruky a oni nevedia sa toho zbaviť. Samozrejme, taký človek to niekedy vie lepšie, niekedy horšie, dokonalo, alebo možno nedokonalo maskovať, a možno načas, na určitú dobu, sa mu to možno aj naozaj darí čosi prekrývať.
Toto nie je sebavedomie, toto je naša hlúposť. Človek ktorý sa neustále zaťažuje vonkajšími faktormi a nedá na formovanie ducha a svojej osoby nikdy nebude prirodzene oslobodený od týchto faktorov, a teda nebude môcť slobodne konať. Pod pojmom slobodne konať si môžeme predstaviť činnosť, ktorá nie je ničím a nikým ddeterminovaná, teda podmieňujúca a určujúca.
Samozrejme, domnievam sa, že táto filozofická hypotéza, ktorá neviem presne čím konkrétnym bola podopretá, ostane navždy hypotézou, ktorá ostane navždy nezodpovedanou, a to len preto, lebo stopercentne slobodný človek neexistuje, teda v tomto svete a tomto živote určite nikdy.
Akosi prirodzene na túto otázku sa pokúša dať odpoveď náboženstvo, ktoré sa snaží o pozdvihnutie mysle človeka k Bohu, ako prameňu všetkého dobrého.
Vnímam to celkom reálne na sebe, pretože v súčasnosti okrem fyzickej sily veľmi potrebujem aj duchovnú. Stojí predo mnou od nedávnej minulosti jedna úloha, ktorá je mimoriadne náročná, ale zatiaľ sa mi darí ju plniť. Musím povedať, že celkom slušne mi to vynáša, a zrazu ma to posunulo do celkom iného stupňa myslenia, než ako som si to donedávna predstavoval. Zrazu veci, ktoré pre mňa neboli automatické, a samozrejme, zrazu sú, a v podstate sa nič také neudialo. Toto všetko, ak mám nadviazať na predchádzajúci odsek vo mne naozaj nefalšovane vyvoláva pocit slobody.
Mnohí ale nechápeme že pocit slobody neznamená, že si budem robiť to čo chcem. Všade máme isté zákony a prirodzené obmedzenia. Tie samozrejme treba s patričnou dávkou aj rešpektovať, a postaviť sa nejakým prípadným novovzniknutým problémom a podobne čelom, ak náhodou k tomu takému príde. Nič nenormálne.
Ešte na záver niekoľko myšlienok by som chcel napísať. A práve sloboda mi zaručuje to, že v nejakej časovej alebo inej tiesni sa viem rozhodnúť nie na základe akýchsi vonkajších určujúcich faktov, ktoré možno vyplývajú z titulu postavenia, alebo celkovej spoločenskej situácie, aby som sa komusi v spoločnosti prispôsobiť, ale všetko to pochádza z môjho presvedčenia, že máme svoju duchovnú silu, máme silnú vieru a presvedčenie, že to, čo konáme, konáme slobodne, podľa našich najlepších schopností.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár