Nedorozumenie v oblasti viery II

Trochu akokeby som cítil, podobne ako v predchádzajúcom mojom prípade písania článku, že som proste tematicky akokeby nedokončil tento článok, ktorý som pred časom pridal, a teda po niekoľkých dňoch celkom rád sa k nemu vraciam, písajúc ďalšie pripomienky, ktoré ma ešte v tejto súvislosti napadli.

Píšem to v spojitosti s tým, že autorovi článku, na ktorý píšem už druhú recenziu nejde do hlavy, že my sme tí najdokonalejší a podobne. Skúsim sa to v krátkosti vysvetliť. Áno, je pravda, že na toto všetko sa musíme nutne pozrieť predovšetkým z viacerých hľadísk, a trochu si ich vysvetliť.

Hovorí jedno príslovie, že medzi slepými je aj jednooký kráľ. Čo to v krátkosti znamená, si vie hádam každý sám od seba domyslieť. Je isté, že tento výrok v sebe skrýva kus alegórie, ktorá je ešte doplnená akousi iróniou, ktorá ktvie možno aj v tom, že jednoducho človek, ktorý azda všetko stratí, teraz nemyslím na to doslova, ale reálne, ktorý si jednoducho uvedomí, že musí sa snažiť zo všetkých svojich síl využiť svoj osobnostný potenciál, a aj keď možno veľa toho nevie, je veľmi správne, aby proste pracoval na tom v prvom rade, čo vie, aby to rozvíjal, a pokiaľ to dovolia možnosti, aby sa snažil aj o to, čo ešte len v pláne mal. Ako to myslím vysvetlím opäť v nasledujúcich riadkoch.

Toto nikto iný nedokáže len človek. Len človek dokáže niečo meniť tak, že to proste má zmysel, že vie tomu dať rozumné zdôvodnenie, a nikto iný. Jedine človek dokáže predovšetkým zdravo a triezvo uvažovať. Nie samozrejme každý je toho schopný, ale tú vlastnosť v sebe rozhodne má. Pokiaľ pravda niekto tak nečíni, či už na základe vlastného rozhodnutia, z osobnej slobody, na ktorý každý z nás má právo a nárok, alebo tak jednodcho robí z akéhosi nátlaku a donútenia, tam sa už prekročila miera osobnej slobody, a človek to proste nevykonáva na základe vlastného chcenia, alebo teda presvedčenia, ktoré vychádza z jeho osobného rozohodovania.

My sme naozaj tí najdokonalejší, len je otázka toho, ako toto všetko dokážeme vo svoj a cudzí prospech využiť, ako dokážeme proste tvoriť dobro, ako dokážeme niečo obnoviť, a nie zničiť, niekoho a niečo naplniť a nie vyprázdniť. Niečo niekomu ponúknuť, a nielen zobrať. Viacerí spomíname prvok nezištnosť, a podobne, ktorú samozrejme celkom isto poznáme viacerí. Lenže mnohé veci, ako som to spomínal predčasom, nedajú sa robiť nezištne, než by si akokoľvek chcel, pretože to človeka čosi stojí, a ešte viac to človeka mrzí, keď si to dotyčný adresát neváži, keď to časom berie ako hotovú, vybavenú, alebo samozrejmú a automatickú záležitosť, ktorá proste musí byť.

Správne keď človek pochopí, akú rolu, úlohu v tomto živote má, vtedy sa mu začne dariť. Keď jednoducho sa začne vo svojich povinnostiach, ktoré azda každý z nás máme na rôznej úrovni doslova strácať, aby znovu nadobudol predovšetkým osobnostný a duchovný rast, ktorý je veľmi potrebný a nevyhnutný najmä preto, aby človek dokázal vyspelo, zrelo reagovať na všetky potreby, ktoré ho čakajú, aby to jednoducho dokázal splniť a zvládnuť teda predovšetkým to, čo sa od neho očakáva ako bezodkladná povinnosť.

Prečo to spomínam. Mnohí robíme všeličo možné, len to, čo môžeme a čo chceme, nerobíme a to všetko len preto, lebo zostávame na jednom mieste, ktoré nám to jednak nedovoľuje, a jednak znemožňuje. Myslíme si, že všetko je tak, ako to má byť, ale to nie je pravda.

Nie každý toto dokáže, ale nie je to až také ťažké, a ja sám som to zistil. Úspech predovšetkým tkvie v tom, že človek sa musí premôcť, a vykročiť zo svojho tieňa, ktorý ho obklopuje, a možno ktorý ho znemožňuje, aby sa naplno prejavil vo všetkých tých daroch a talentoch, ktoré v sebe má. Niekto sa to možno hanbí aj prejaviť, ale je to len na škodu veci, pretože čím dlhšie a častejšie budeme skrývať to, čo je dobré a prospešné, a veľmi užitočné nielen pre nás, ale aj pre tých, ktorí sú okolo nás, to všetko keď budeme potláčať a všmožne zanedbávať, nebude to mať dobrý dopad, keď to budeme odkladať na neskkoršiu dobu, to všetko nás jendoducho môže mrzieť.

Na záver ešte niekoľko myšlienok, ktoré ma napadli, a dám to hneď pravda do súvisu s duchovným životom plným kresťanskej viery. To sa samozrejme deje aj v kresťanstve, kde človek vplyvom akejsi osobnej viery, ktorú v sebe má, sa uzatvára v mylných predstavách, že takto prejavená moja viera je tá najlepšia, najdokonalejšia, a už proste ovládam všetky tie ako sa hovorí techniky, ktoré sú potrebné, aby som si nielen telo, ale aj dušu, alebo myseľ po svetsky, osviežil, a nadobudol tú správnu čerstvosť a triezvosť v rozhodovaní a určovaní, rozhodovaní toho, čo je správne, a čo správne nie je, rozlišovaní toho, čo je pravda, a čo je klamstvo.

Zdieľaj článok na facebooku
60 odoberateľov

Komenty k článku