Asi takýto nadpis by som chcel zvoliť do môjho skorého nedeľného rána, kde si ani neuvedomujem, že už je nový deň, nakoľko stále ešte doznievajú vo mne veľmi príjemné dozvuky zo sobotného dňa, kedy som prežil nádherné chvíle v spoločenstve, kde som naozaj pookrial, a kde som si mimoriadne duchovne, duševne a fyzicky oddýchol. Totiž na správnu psychohygienu je veľmi dôležité dbať, a inšie ani nezanedbávať.

Teraz by som sa teda chcel v krátkosti vyjadriť ku jednému článku, ktorý som si prečítal a obsahovo a tematicky ma zaujal. Poznáme tú známu vetu, že niekto možno dosť frustrovaný nad mnohými spoločenskými udalosťami, píšem zoširova a všeobecne, že je dosť sklamaný, znechutený, chýba mu proste akási hbšia kvalita poznania, chýba mu objektívnosť, pravdivosť a podobne.

V jednom blogu som sa dozvedel jednu myšlienku, a to je asi jadro môjho článku, o ktorom teraz chcem písať. A síce, citujem. Veľa ľudí mi v živote povedalo, že ich nezaujíma čo si myslia ostatní.

Je úplne prirodzené, kedy človek vyjadruje svoj názor. Ešte horšie je, ak je ktosi za svoj názor prenasledovaný, možno šikanovaný, a vytvára to celkovo aj nepohodu v jeho živote, ktorá sa prejaví frustráciou, to možno ešte v tom relatívne dobrom slova zmysle. nie som si istý, aj vplyvom mnohých udalostí, či naozaj ešte v spoločnosti máme slobodu prejavu, ktorá je základ kultúry.

Ten, ktorý prenasleduje slobodu prejavu, musí pravdepodobne niečo vážne skrývať. Je pravda, že nie je dobré povedať hocikomu hocičo, možno už vonkoncom nie nejaké dehonestujúce, alebo nedajbože vulgárne slová, presne to, čo nás napríklad hneď spontánne napadne pri niečom, čo sa nám povedzme nepáči, a možno časom to ľutujeme. To je výsledok toho, to sa stáva v podstate každému človeku, že človek najprv koná a potom rozmýšľa, a samozrejme že by to malo byť naopak, neuvedomujúc si, čo napríklad tým môže celkom poľahky spôsobiť, hoci možno o nič vážne nejde.

Áno, ako hovorím, mnohých teda paradoxne nezaujíma, čo si myslia o ňom ostatné, ale to len preto, lebo sú zahľadení do seba, a nechcú sa ďalej rozvíjať. Ale to si myslia len oni. V skutočnosti ich to pravdaže zaujíma, ale človek nie vždy sa prirodzene dá spoznať. 

Človek častokrát možno pudovo je pripravený sa len brániť, pretože žije v domnení, že mu ten druhý, nachádzajúci sa v tesnej osobnej blízkosti, v akejsi jeho komfortnej zóne, že mu teda chce nejakým spôsobom poškodiť, alebo ublížiť, a podobne, pričom sú to len jeho vlastné domnienky a hypotézy, ktoré sa nezakladajú vôbec na objektívnej pravde, a takto si sám zhoršuje akési vzájomné spolunažívanie, a podobne.

Na záver teda ešte by som chcel napísať niekoľko mojich osobných postrehov a myšlienok. Nechcem tu teraz nič konkrétne opisovať, ale dobre poznáme napríklad situácie, kedy sme v práci, možno celkom dobre platenej, aj keď samozrejme je to veľmi relatívny pojem pretože pojem slušne platená práca v nás evokuje celkom výrazné kvalitatívne odlišné predstavy o slušne platenej práci. Niekomu stačí minimálka, niekto by nebral ani dvojnásobok minimálky a celkom prirodzene si stavia na seba, na svojom pestovanom a vypestovanom imidži, ktorý častokrát nestojí za nič, a nemá význam v jeho živote, pretože všetko to, je len akási ilúzia, v ktorej žije, a čo si myslí, že je správne, bez ohľadu akejkoľvek objektívnosti poznania pravdy a podobne. 

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár