Prečítal som si jeden článok, a chcel by som k tomu napísať vlastné pohľady. Názov je o ilúziách. Ako vznikajú, čo pre nás znamenajú, a aký vplyv majú na nás. Ilúzie celkom isto vznikajú na základe nepochopenia danej reality, aká nastala. Napríklad, ak teda niekto robí dlhodobo nejakú prácu, budem teda konkrétnejšie písať, je teda ponorený do nejakej stereotypnej práci, celkom isto sa môže stať, že on nevníma realitu aká je, pretože sa sústreďuje len na vykonávanie svojej práce, a postupom času sa môže stať, že svoju momentálnu situáciu, ktorá je mu vlastná, prispôsobuje a prekladá svojmu okoliu ako fakt. 

Takto počiatočne vznikajú ilúzie. V skratke povedané, to, čo cítim ja, cítiš akokeby aj ty. Celkom nebezpečné. Ak teda ja sa mám dobre, cítiť by si sa mal aj ty dobre. Ak sa mne darí, a nepociťujem krízu, proste kríza neexistuje. Toto je jednoducho, nazval by som to čistý subjektivizmus, ktoré reálne môže hraničiť s miernou paranojou, teda nesprávnym vnímaním reality ako takej.

Mnohí pisatelia o tom taktiež píšu. V živote potrebujeme azda také obdobie, ktoré nemusí celkom dobre korešpondovať s realitou takou, aká naozaj je. Jednoducho to znamená to, že máme právo niekedy na azda vlastný svet, ktorí sme si teda sami vytvorili. Ako to myslím.


Mnohí z nás azda prežili niečo, čo pre nich znamenalo istú dávku odvahy vkročiť možno do nejakých neznámych vôd, tak by som to nazval, a na to všetko potrebujeme odvahu. Začiatky sú vždy ťažké, postupom času nastanú dve možnosti. Buď v niečom odoláme a vytrváme, a budeme v tom pokračovať, a svoje ťaženie teda dovedieme do zdarného konca, alebo to jednoducho v priebehu toho procesu proste vzdáme, vzdáme sa buď dobrovoľne, alebo nedobrovoľne. Teda niekto niečo vydrží, a niekto odstúpi a podobne.

Je zaujímavé, že práve vtedy, keď sa človek jednoducho nedokáže s niečím vyrovnať, nastupujú ilúzie, ktoré v tom čase plnia akúsi, nazvem to tak, že rehabilitačnú fázu, kedy si potrebujeme dať do poriadku naše pocity, ktoré sú vplyvom nejakého nezdaru moc akosi rozhádzané, a my potrebujeme opätovne nájsť ten duševný pokoj a dostať sa do akejsi prirodzenej rovnováhy, z ktorej sme teda boli vyvedení. Proste človek si čosi predstavuje, aké by to bolo, a niekedy sa stane, že celkom isto si to stotožňuje s realitou, ktorá v podstate neexistuje, a všetko je to len vracanie sa do minulosti.

Celkom isto to má súvis aj s opačným vnímaním, a to s takým, kedy človeku je možno príliš dobre, a začína len špekulovať a vymýšľať si. Potrebuje azda stále čosi nové. Vyšiel nový I Phone, proste si ho kúpim. Zoberiem si aj hoci úver, možno si aj požičiam od niekoho, len aby som ho mohol mať, hoci v súčasnosti vlastním predchádzajúci model. Pre mňa bolo napríklad naozaj neuveriteľné, keď vyšiel nový I phone 6, ako dokázali ľudia stáť od noci v radoch pred predajňou, aby sa im ušla táto najnovšia novinka, ktorú by celkom isto si vedeli zadovážiť aj v ostatných dňoch, kedy proste nastane tá situácia, kedy jednoducho opadne celý ten ošiaľ okolo toho, a všetko sa pomaly postupne začína vracať do normálneho stavu. 

Sú to celkom isto naše nostalgické pocity za možno nejakým nevydareným, alebo teda zmareným pokusom o čosi, čo sme si mysleli, že by bolo dobré, ale práve naopak, stretli sme sa s nepochopením a odmietnutím.

Aj sme celkom isto mali dobré úmysly, a nie všetko sme chceli pre náš prospech, a za každú cenu. Potom to proste nevynde, a my nevieme pochopiť, prečo sa to stalo. Následne nastane situácia, kedy jednoducho sa vraciame myšlienkami do minulosti akosi častejšie, ako sme to robili do onoho času, a nežijeme prítomnosťou. Je to celkom isto aj preto, lebo človek pri nejakom stereotype nedokáže vnímať ten čas, ako to vníma možno ten, ktorí možno nezostáva akokeby stáť na jednom mieste, a on proste potrebuje čosi, alebo kohosi, aby ho neustále hnal vpred, pretože nechce zaostať na jednom bode.

Na záver ešte chcem napísať toľkoto. Lenže veľmi ťažko sa taká odvaha hľadá, keď proste nemáme možnosť sa s niekým o niečom dôležitom poradiť. Proste stránime sa toho. Buď naozaj momentálne nie je s kým, alebo teda tí dôležití ľudia pre nás nás z nejakého pre ich pochopiteľného dôvodu akiste odmietajú, a takto sme vystavení jedinej možnosti, a to spoľahnúť sa na vlastné sily. Toto môže byť pre nás mimoriadne ťažké. 

To samozrejme neznamená, že v plnom rozsahu v duchovnom živote sa nemám o koho oprieť, veriaci človek predsa radu nachádza v prosbách k Duchu Svätému, a takto vedený duchovný život predsa len pomáha a teda čiastočne zmierňuje tú ťažobu, ktorú azda vplyvom týchto mnohých životných prekážok môžeme právom pociťovať. 

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár