Prečítal som si teda v krátkosti pekný článok, a chcel by som teraz trošku nad tým sa zamyslieť a pouvažovať. Nechcem ale dneska písať nejaké klasické úvahy o priateľstve, o jeho kráse, čare, o jeho atribútoch, skôr sa chcem zamyslieť a nadviazať na ten blog.
Mnohí mi dáte za pravdu, že tak, ako vznikajú vzťahy medzi mužom a ženou, na základe prvotných sympatii, ktoré samozrejme prerastie aj v čosi hlbšie, pretože človek má potrebu tvoriť rodinu, akúsi jednotu, a to je veľmi chvályhodné najmä v tejto dobe. To, že samozrejme ten vzťah by mal prerásť ak v niečo hlbšie snáď netreba nikomu bližšie vysvetľovať, pretože je to normálne a prirodzené, a takto to samozrejme vymedzil v tomto živote Boh.
Tak, ako v každom dobre, a každej spoločnosti, musíme si dávať dobrý pozor na nepriaznivé vplyvy, ktoré samozrejme môžu nás ohroziť. Začal by som ale biblickým citátom. Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu.
Ako dobre vidíme, dejiny sveta sa ešte ani poriadne nezačali písať, a už je tu akokeby prvá pochybnosť o priateľstve, o tej jednote, ktorú chcel a ktorú ustanovil Pán Boh. Opäť sme teda pri Písme Svätom. Dajme si otázku, kedy náš svet bude ako jedna rodina v jednote? Dokedy ešte budú konflikty svetového rozmeru mať také dopady na jednotlivé životy?
Poviem vám čosi z môjho pohľadu. Nie vždy dôverujem v poslednom čase ľuďom okolo mňa. Najmä preto, lebo sme taká divná partia. Pochopil som, že darmo s niekým budem aj robiť možno ešte určité dlhšie obdobie, aspoň teda si to myslím, rád by som bol, pretože zatiaľ nemám pochopiteľne inú možnosť, a to čo bude, ľudovo povedané, zajtra, to nemôže samozrejme nikto z nás takmer s určitosťou predpovedať, aké konkrétne to samozrejme nemôžem tušiť, ale musím nájsť proste spôsob, ako diplomaticky vychádzať s takým človekom, s ktorým proste cítim nejaké napätie, a nemusí byť nijaký konflikt medzi nami.
Azda toto je taká asi jediná práca, kde si proste odpracujem to čo mám a zmiznem stade hneď. Myslím to doslovne. Ale pozor. Naučiť nás to môže všeličo.
Asi ťažko by som povedal, že v pracovnom prostredí som si našiel priateľov. Túto filozofickú hypotézu by som poprel hneď na začiatku. Prečo je to tak?
Keď človek odíde kdesi inde, obyčajne sa aj tie vzťahy ako také rozpadnú. Ja osobne si veľmi dobre, a veľmi silno mi utkvejú v pamäti isté udalosti, ktoré vo mne rezonujú, a keď sa ku nim mysľou napríklad vraciam, niekedy ma veľmi trápi, že sa to už pravdepodobne nestane nikdy. Ako to myslím?
S obľubou spomínam na posedenia na výške, kde sme sa porozprávali, rozprávali vtipy a podobne. Bolo to obdobie asi desať rokov dozadu. Bolo to príjemne. Ale tá nostalgia vyvolaná tým prostredím, tým všetkým, čo mi to ešte to prostredie pripomína, mi spôsobuje určitý pocit smútku, ktorý neviem celkom presne definovať.
Myslím si, že sa asi nikdy nestretneme v tej zostave, hoci sme spojení viacerí na internete. Ale tie spomienky sú na to dobré, aby človek v čase krízy si dokázal proste rozpamätať sa aj na to, aké to proste bolo, keď s niekým tvoril proste jednotu, a spoločne zdieľali ten študijný život. Veru, veľmi mi to chýba, spomínam to najmä preto, lebo som študoval v kňazskom seminári, a to spoločenstvo proste malo špecifický prvok, ktorý ma vnútorne veľmi obohacoval a pomáhal prekonať všetky tie úzkosti, ktoré som v pocite samoty zažíval v nádeji, že predsa nie som sám, hoci fyzicky od domu som bol poriadne ďaleko, a nie vždy mi bolo ľahko. To nebolo pre mňa také jednoduché, nebolo to len tak. Žijem z mojich celkom pekných spomienok, hoci musím povedať, že som prežíval aj mnoho pocitom úzkostí, ktoré som si vysvetľoval odlúčením od domu, na ktorý som proste nebol zvyknutý, a to všetko mi došlo až oveľa neskoršie.
Živo si pamätám na mnohé udalosti. Rád sa k tomu mysľou aj vraciam, hoci samozrejme ľudsky sa musím priznať, že to ešte vo mne čosi zostalo, ešte to úplne nevymizlo zo mňa. Alebo keď som cestoval, a prechádzal som mestom, skade som mal spolužiaka. My sme boli malá skupina, človek si to vlastne dlhodobo pamätá.
Keď mám v spojitosti s týmito mojimi pamäťami prirovnať k dnešnej situácii, celkom s istotou môžem povedať, že dnes je skutočne celkom iná doba, aká bola vtedy, kedy som bol tam...
Píšem toto ako moje vyznanie. Tie pocity, tá nostalgia, tá atmosféra, to všetko, čo ma vtedy obklopovalo, a kde som bol šťastný, hoci som viacerým udalostiam a najmä súvislostiam na moju škodu ešte príliš dobre nerozumel, a porozumel som tomu azda vtedy, kedy sa mi asi otvorili oči, a ja som asi práve vtedy v tom okamihu proste spoznal, kde je moja brázda. Tam som zistil, čo je priateľstvo, ktoré proste aj na diaľku trvá už desať rokov, čo... jedenásť pomaly.... ako to letí.
Na záver tohoto večerného zamyslenia napíšem ešte toľkoto v krátkosti. Vážme si priateľov okolo seba, lebo raz ich možno pri sebe nebudeme mať. Pretože to, čo napríklad dneska vnímame ako samozrejmosť teda tú prítomnosť ako takú, zajtra už bude pravdepodobne len história.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
@kuko1965 žiaľ nie.... mrzí ma to dodnes, ale snáď bude dobre... zatiaľ sa snažím chváliť Boha aj tu na nete.
Napíš svoj komentár
Trochu mi chýbalo premostenie pred touto vetou: "Nepriateľstvo ustanovujem medzi tebou a ženou, medzi tvojím potomstvom a jej potomstvom, ono ti rozšliape hlavu a ty mu zraníš pätu." V prvom okamihu mi to vyznelo akoby to bolo nepriateľstvo medzi mužom a ženou. Ale pokiaľ viem tak nie. Len rýchly prechod na inú myšlienku. Možno to tak nie je - ale len ja som mal ten pocit.
Ten seminár si dokončil?