Začítal som sa, že prítomnosť je niečo, čo sa nebude opakovať. Samozrejme túto poučku sme počuli už viackrát, ale dnes by som sa chcel tomu povenovať trochu z inakšej stránky.
Mnoho ľudí si neváži drobné veci, ktoré možno príjemne spestrujú jeho každodenný život. Mnohí sme pochopiteľne otrávení stereotypom až natoľko, že všednosti nového dňa jednoducho nevieme nijako prežiť, a nevieme sa tešiť z maličkosti. Dôvod je celkom jednoduchý, ako som to naznačil, nevieme si vážiť drobné veci v našom živote, potom ako si budeme vážiť veľké veci, ktoré možno dokážeme, alebo trebárs ktoré dostaneme ako dar.
Áno, prítomnosť je niečo, čo sa zaručene nebude opakovať, ale mnohí nechápeme, že to niečo bolo dané len raz, a naozaj už niet príležitosti na nejaké zopakovanie, na repete. Mnohí sa chcú vrhať do nejakých zážitkov, celkom isto nepremyslene, bezmyšlienkovite, pretože to len chcú- Čo teda chcem tým povedať, asi toľko, že mnohí sa správame ako nejaké rozmaznané deti, ktoré chcú hračku, a chcú ju teraz a hneď.
Nie každý dokáže pochopiť, že, teda ako som čítal v jednom prísloví na jednej stránke, že áno, bude všetko, ale nie hneď. Chceme zásadne všetko v jednu chvíľu, a nie sme ochotní čakať. Práve azda tá nedočkavosť je základným pilierov nestability, teda tým chybným kusom, ktorý nielenže si neplní svoju funkciu, ale celkovo to destabilizuje. Je to proste niečo ako na stavbe. Zle použitý potrebný stavebný materiál, sa rozhodne nevypláca, a človeku je to proste celkovo na škodu, navyše bez akejsi predbežnej kalkulácie môže narobiť poriadne problémy. A to všetko, lebo mnohí sa vrháme do riešenia situácii bez toho, aby sme sa poradili s niekým, kto má v nejakej danej oblasti možno oveľa viac skúseností, ako ich máme my, s tým, že tá rada v konečnom dôsledku môže pôsobiť celkom isto ako základny prvok, na ktorom môžeme stavať.
Mohol by som nateraz asi x príkladov reálne použiť, kedy som sa v niečom proste učil, či už od mladších, alebo od starších, možno nie priamo, nejakým tým konkrétnym príkladom, ale v úplnej tichosti, videl som proste ten ich spôsob, kedy konať, kedy nekonať, kedy prehovoriť, a kedy jednoducho mlčať.
My všetci proste potrebujeme vzory, aby sme vedeli seba ťahať k lepšiemu, a takto aby sme dobrým príkladom takto pozitívne strhli aj tých, ktorí taktiež potrebujú a hľadajú motiváciu, a potrebujú ju možno v oveľa širšom kontexte, ako ju možno potrebujeme my, len o tom ešte nepovedali. Aj my niekedy by sme na všetko chceli mať argumenty, mám taký pocit. A všetko hravo teraz a hneď chceli vyriešiť, pretože každá prežitá minúta je z pochopiteľných dôvodov, to samozrejme neberiem nikomu azda mimoriadne vzácna, a človek si váži akýsi vyhranený čas, ktorý má, a má ho využiť naplno.
Tu vidím zásadnú chybu, kedy človek proste bezmyšlienkovite sa snaží rozhodnúť, a to všetko len na základe akýchsi vonkajších vplyvov bez ohľadu na to, že či to naozaj potrebuje, alebo nepotrebuje, či mu to je na jeho osoh, alebo tiež pre tých, ktorí teda okolo neho niečo spoločné s ním zdieľajú a podobne. Myslím, že osobne celkovo tá akási rozmaznanosť, taká vyberavosť je koreňom viacerých nesvárov. Potom sa stane napríklad situácia, kedy človek od niečoho proste odlúčený pochopí význam, hĺbku, hodnotu toho, čoho sa možno dočasne, teda na nejaký čas zdržal, nemusel to hneď napríklad nutne stratiť, pretože často to je extrémna situácia.
Čo by som ešte povedal teraz na záver tohoto článku. Niekedy človeka to natoľko naozaj rozruší, natoľko rozladí, že nemá záujem budovať si svoju budúcnosť na pevných akýchsi morálnych pravidlách. Morálne pravidlá, niečo sa dobrého držať to neznamená len to, že keď človek nekradne, a podobne, že nič v podstate zlého nerobí. Práve naopak. Človek denne dokáže vyprodukovať množstvo hlúpostí, nejakých zbytočných a úplne celkom nepremyslených rečí, že to potom ľutuje. Či to je neskoro.. nemusí byť neskoro, možno sa nič tým nepokazilo, ale azda rozhodne to nikomu neprinieslo akýsi úžitok a to, z čoho by sa mohol tešiť, alebo mať radosť on a ostatní okolo neho.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár