V tomto mojom druhom článku, by som chcel spojiť moje predchádzajúce tri články. Zabávam sa ešte na počítači s gtáčkom, celkom je to super. niekedy ku štastiu naozaj chýba málo, a mnohí si napríklad ani neuvedomujeme, že chceme dosiahnuť síce veľké veci, vznešené, ale s malým nasadením, s malou horlivosťou, s malou láskou. Istý výrok od Matky Terezy z Kalkaty znie takto. Malé veci s veľkou láskou. 

Veľakrát si prajeme niečo, čo azda dosiahnuť približne do určitého času ani nemôžeme, a obvykle, ako to býva, nie sme naučení na niečo si počkať, vyčkať do vhodného času, kedy niečo sa dá zrealizovať.

Vystanoví mi potom jedna filozofická otázka, azda sa ńou budem kedysi ešte zaoberať, a síce má zmysel priať si niečo, čo nemôžeme dostať/dosiahnuť, proste pre nás za istých okolností je to nemožné, možno v nejakom čase, dá sa to, ale nie hneď? Ako to potom riešiť?

Neviem si celkom dobre predstaviť, keď si napríklad predstavím aj ja, čo by sa stalo, keby som dosiahol všetko, čo som si zaumienil a predsavzal, kde by som azda bol teraz, kde by som sa teraz asi videl, aká by bola realita v súčasnosti, a či by možno aktuálne moje poslanie, alebo neviem ako to mám nazvať celkom isto korešpondovalo s tým, čo som si zaumienil v minulosti. Azda nie. Niekedy proste som nevedel, čo chcem, vedel som len, že niečo chcem. A tak som skúšal, a nie vždy sa mi darilo, čo celkom vo mne vyvolalo vlnu otázok, či sa nachádzam na správnej ceste, či toto všetko má, alebo malo svoj význam, samozrejme závisí to od toho, či sa na to pozerám z aktuálneho súčasného diania, alebo sa na to pozerám, čo napríklad bolo v minulosti. Či dokážem niečo si zanalyzovať akýmsi neutrálnym pohľadom, niečo zobrať s nadhľadom, či dokážem teda niečo prijať aj také, čo nikdy možno nebudem mať a podobne.

nie je jednoduché zodpovedať na otázku, či človek sa dokáže vôbec zmieriť, a nájsť možno riešenie na to, že niečo možno nedosiahe, a môže to spôsobovať okamžitú bolesť a žiaľ.

Ale na druhej strane, nie raz sa mi to stalo, vždy nejaká udalosť ma naozaj pohla kdesi dopredu. Vždy sa mi otvorili akési nové možnosti. problémom nás je to, že všetko meriame len cez akúsi formu materializmu a hedonizmu, s akousi už prirodzenou zdomácnenou vetou, skôr lepšie povedané otázkou, čo z toho budem mať ja, teda tá otázka vyplýva z toho, či teda moja práca, alebo proste súhrnný názov toho všetkého, čo budem robiť, konať, či teda bude mať nejaký pozitívny efekt, či sa v tom budem vidieť, či to bude pre mńa osožné, prospešné, a v konečnom dôsledku po splnení akýchsi podmienok alebo požiadaviek, či proste prídem k tomu, že v tomto proste som sa našiel, a azda čo je najdôležitejšie, či som v danom prostredí naozaj šťastný. A teda či som našiel to, čo som kedysi hľadal, a po čom som tak veľmi túžil, toto si môže povedať každý jeden z nás.

Niekedy problém je ten, že niečo si teda prajeme, čo je prirodzené, každý predsa po niečom túži, niekedy aj po tom, čo teda nevie, či to dosiahne, alebo tuší, že to pravdepodobne nedosiahne, alebo to bude spojené s veľkou námahou, obetou, a možno ho to koniec koncov ani nebude tešiť, a keď to dosiahneme, špekulujeme, či nám to niekedy bude na osoh, či nám to nebude kdesi doma zavadzať, či sa z toho dokážeme možno tešiť dlhodobodo, alebo tá naša radosť, náš entuziazmus a všetko s tým spojené má len akýsi krátkodobý charakter.

Záverom poviem toľko, že naozaj je rozdiel si niečo priať, a predtým možno ešte pouvažovať a porozmýšľať, či sa v niečom neunáhlim v takom, aby to človek v neskoršom čase predsa len neoľutoval, že mohol ešte počkať. 

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár