Dneska by som chcel ešte pridať jeden článok, ktorého nadpis a celkovo celý ten obsah výrazne zaujal, pretože častokrát som o tom aj ja uvažoval, a preto mi je podobné témy takéto blízke, viem sa celkom vžiť do tých pocitov. Avšak dnes by som sa na to chcel pozrieť z tej druhej stránky, čo všetko toto človeku môže koniec koncov dať, a čo mu všetko môže zobrať.
Dal by som si teraz jednu takú krátku otázku, nejakú takú poznámku. Naozaj je potrebné, aby človek neustále sa dožadoval nejakej pozornosti, potreboval počuť, aký je napríklad uznávaný, alebo teda vo vzťahu všetky tie ľúbostné záležitosti a podobne? Je toho tu na nete naozaj že plno, a mne sa zdá, že už nie celkom mnohí dostatočne dobre porozumieme obsahu, a kadečo si pod tým pojmom predstavujeme, len to, čo by sme mali, už sa to akosi vytratilo, a keďže mnohí práve na tomto nestavajú, presne, ako som to spomínal v niektorom blogu, tak všetko raz obyčajne padne.
Myslím si, že to robia ľudia, ktorí majú znížené sebavedomie, a preto sa neustále dožadujú pozornosti. Myslím si celkovo, že silný človek a jedinec je taký, ktorý by celkom isto dokázal prežiť aj bez týchto okázalých avantúr, pretože uvedomme si jedno, že srdce je síce sídlo lásky, a neviem ešte čo je tým pravda vyjadrené, ale tak isto, je aj sídlo zloby a hnevu. A paradoxné na tomto všetkom je práve to, že na toto nikto nemyslí, pretože na to nechce myslieť, a všetko chce vidieť iba v jasných farbách, bez nejakých náročností.
Je ťažké žiť sám, to priznávam, pretože isté obdobie som tak žil, a nebolo mi ľahko, ale ešte ťažšie je žiť tak, keď človek je proste nepochopený, a jediná útecha okrem nejakých pár skalných kamarátov mu je naozaj silná viera, akési pevné spojené duchovné puto, ktoré ho nejako udržuje pri forme a živote, a práve ono je akokeby jedným z tých pozitívnych stimulov, ktoré ešte dokáže včas vnímať a rozpoznať, a chápať, že každý deň je proste inakši, nič nie je také ako bývalo na začiatku, a každý deň je začiatok čohosi nového.
Mnohí už toto nevnímajú, a preto upadajú do depresie. Preto si človek mylne myslí, že doslova on potrebuje akýsi stereotyp, ktorý mu pomáha, a nechce prijať akúsi zmenu. Radšej nejakú istotu, ako sa brodiť v neistote a zmätku, ktorý môže nastať. Celkom isto chápem takéto myslenie, pretože opatrnosti pravdaže nikdy nie je dosť,, a len nerozumný človek sa vrhá do nejakého rizika a to celkom bezhlavo, celkom nepremyslene, neuvažujúc, že týmto riskantným krokom môžem len stratiť, a nie získať.
Mnohí si myslíme, že teda v samote, alebo teda v nejakom odlúčení, je dobré, keď človek je sám so svojimi myšlienkami. Áno. Celkom isto. Má to svoj veľký význam práve preto, že človek naozaj vie takpovediac dospieť aj rozumovo v niektorých úvahách, kde sa ešte celkom jasne nevyznal, keď mu to nebolo jasné, keď si myslel, že on to nedokáže nikdy, že sa ho to netýka. Zrazu prišiel aj na to, že sa dá žiť celkom ináč, ako si to doteraz predstavoval. A že to, čo pred časom bolo doslova nemysliteľné, teraz sa vie chopiť naozaj šajnce. Že vie čosi využiť aj vo svoj prospech, aj vie a dokáže konkrétne komusi pomôcť, vie odborne poradiť, a najmä má nejakú životnú múdrosť, ktorú pravda pred tým akokeby nemal, lebo nemal celkom skade to čerpať.
Najčastejšie upadajú do depresie ľudia, ktorí sú bez vyznania. Celkom je to pochopiteľný fakt. Ak síce ako ateista v Boha neveríš, a ja v Neho verím, a naozaj cítim silu pri mojich každodenných povinnostiach, ktoré deklarujem napríklad podaným výkonom, ktorý na rozdiel možno od ostatných nikdy napríklad nestagnuje, ba práve naopak, v tom dobrom sa neustále pozitívne zvyšuje, hoci ten náskok pravdaže nemusí byť celkom ešte tak badateľný na začiatku, ako to všetko bude nasledovať v neskorších fázach, kedy sa to pekne všetko vykryštalizuje.
Mnohí možno v nejakej tej samote cítime azda úzkosť. Je to veľmi nepríjemný spoločník, a kto to pozná, ten nad tým radšej ani neuvažuje. Avšak chcem povzbudiť všetkých tých, ktorí azda v niektorých fázach života pociťujú mierny stres a napätie práve z toho, že všetko okolo nich sa akokeby, poviem to tak. stráca, že nemá zmysel, že to zmysel má, len druhí ťa chcú znechutiť, a práve paradoxne vtedy konáš tú svoju prácu, ktorú teda máš vykonať, teda práve vtedy ju konáš azda najlepšie.
Kvalita práce nie je priamo úmerná názoru človeka, ktorý ti chce len poškodiť, a nechať sa poriadne znechutiť. Práve naopak, človek v takom prostredí naozaj dokáže vydať to povestné maximum, pri najväčšej záťaži teda dokáže podať naozajstný najvyšší výkon. Otázka je, či si to naozaj ktosi všimne a dokáže oceniť snahu a celkovú tú prácu a podobne.
Na záver by som to zhrnul ešte takto do týchto krátkych viet. Nech toto, čo som teraz napísal slúži vám všetkým, ktorí proste cítia, že nie sú takpovediac z nejakého dôvodu vo svojej koži, nech neprestávaju predovšetkým veriť v dobro, poprípade nech neprestávajú veriť v Boha, aj keď všetko sa zdá, že už je nanič predovšetkým na úžitok a duchovné povzbudenie, keď už na nič inšie. Aspoň ja sám to tak pociťujem. Človek častokrát ostane veľmi milo prekvapený po nejakom prežitom čase, ktorý nebol pre neho najpriaznivejší, a to ho dokázal práveže ešte viac akokeby posilniť, a zoceliť.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
alpynus
27. 1.januára 2018 21:34
4
nie nie... nebudem mať. moji spolužiaci sú kňazi, ja som v civile, mám prácu. ale žijem tým. žijem pre ten duchovný svet, z ktorého som pred časom vypadol. taký je život.
Napíš svoj komentár