Dávkou istej nadmernosti, ktorá je teda celkom isto viac ako nejaký šedý priermer. Šedý priemer je vcelku fenomenálne pomenovanie pre niečoho, alebo pre niekoho, ktorý má z každej strany proste určuje, ale čo je horšie po čase aj obmedzuje. ale zas vychádzam z objektívnej reality, ktorá proste obklopuje nás, z ktorej čerpáme a z akéhosi realizmu..
To, čo ma proste obklopuje, čo vnímam mojimi zmyslam tak ako každý jeden človek, čo si viem skúsenosťou a realitou dokázať a overiť. To, čo neviem si overiť a neviem dokázať, tým sa nezaoberám.
Ak sa vrátim k môjmu pojmu, šedý priemer, je proste niečo, čo ma určuje, ale aj obmedzuje. Nie je zlé ho mať, nie je zlé ho vlastniť, ale môžete ostať na stále jednom a tom istom mieste a nikam sa nepohnúť, čo z hľadiska všestranných záujmov to môže byť viac menej duchovným, duševným zabijakom, kedy proste sa nebudeme vedieť rozhodnúť ísť nejakým smerom, kde dôjdeme do nejakého stanoveného a vytýčeného cieľa.
Ako som nie jeden krát opomenul moje blogy, kedy som sa zamýšľal predovšetkým nad tým, či jestvuje cieľ bez cesty, alebo cesta bez cieľa. Zdanlivo, ale naozaj len zdanlivo to pripadá akosi nelogicky. Veď ako môže jestvovať cesta bez cieľa, alebo cieľ bez cesty.
To prvé je oveľa nebezpečnejšie, než by sa to malo zdať. Mne sa stalo, že som poobede, bolo možno krátko po jednej hodine tak nejak, nepamätám si proste ten čas konkrétne, raz som to opisoval, ale napíšem to z iného uhla pohľadu.
Som si bol istý, kade idem, ale som zle odbočil. Zapríčinila to na prvom mieste aj hmla, teda nepriaznivé počasie, a trochu som bol zmätený.
Tá cesta inak je veľmi krásna, a okolo obklopuje vodiča auta krásnou prírodou. No ale čo z toho, kedy napríklad tam nie je vyznačená cesta, a človek, ktorý v podstate tú cestu nepozná, celkom poľahky netrafí tam, kde chce ísť. Áno, je to pekná cesta, ale neoznačená. Tak isto aj u nás sa môže stať, že proste niekde ideme, necháme sa opájať niečím príjemným, ale pritom nevieme kam presne smerujeme, a tie ciele máme relatívne nízke. Možno máme tendenciu máločo dotiahnuť do zdarného konca. Možno nie sme celkom súťaživé typy, ktoré by chceli silou mocou niečo dokázať, v niečom obstáť, a možno ísť v tom svojom na akési pomyslené maximum.
Mimoriadne to vynikne napríklad v také jesenné obdobie, kedy tie pestrofarebné stromy sú tak zasadené do tej celkovej scenérie, že na to všetko je radosť pozerať. Nakoľko veľmi rád fotím, mám množstvo fotiek jednak ešte v mojom digitálnom foťáku, ktorý ale momentálne nepoužívam, pretože mám i phone. Aj tu vidíme, že niečo je proste modernejšie, a niečo je zastaralejšie, ale všetko je uhol pohľadu.
Záverom poviem toľko, že úvodom môjho tematického okruhu som chcel zdôrazniť potrebu neostať na jednom mieste, hoci pripúšťam, že je to iste tým, kedy človek má nízke ciele. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Pekny den