Kedysi som písal aj o takom čosi, že je dobré, keď sa v kolektíve nachádza človek, ktorý je napríklad hlavou akýchsi nápadov. Obyčajne v zamestnaní, žiaľ, musím smutne skonštatovať, nejde o to, či múdrosťou, možno aj zručnosťou kohosi prevýšite. Možno seberovného, to možno človek môže byť koniec koncov na nejakých odmenách možno badať, môže trochu mu to pridať na plate, v nejakých odmenách a bonusoch, ale obyčajne to tam aj končí, a život ide ďalej. Príde nový mesiac, s tým spojené nové povinnosti, nové úlohy, nové ciele, možné možnosti, ako teda realizovať splnenie týchto požiadaviek, niektoré sú primerané, a niektoré sú poriadne prehnané. Viacerí si neuvedomujeme, ale človek keď neustále pracuje pod tlakom bez možnosti nejakej primeranej zmeny, síce v niečom naozaj môže byť profík, avšak neustály stereotyp ho môže skôr odradiť, ako by ho mal v niečom takomto povzbudiť.
Pretože nechce pracovať v niečom, v čom proste nenapreduje. Človek, osoba ako taká, sme element, ktorý sa neustále rozvíja, a nechce stáť na jednom mieste. Niekomu vyhovuje pravdaže aj stereotyp. Aj ja som taký, že dynamizmus ako taký nemám celkom v obľube. Neustále sa prispôsobovať akýmsi podnetom, zmenám, to proste nemám rád. Mám rád ako takú istotu, že niečo, čo robím, budem robiť napríklad dlhodobo, kde sa proste vypracujem na akúsi úroveň. Nemusím v niečom byť kariérne vyššie, nepotrebujem aby ma niekto v niečom povýšil alebo uznal a podobne, na tom som si nikdy nepotrpel.
Ale ide mi skôr o to, že človek má mať akúsi istotu, aj keď otázka, je, čo si predstavujeme pod pojmom istota a podobne. Istota ako taká v podstate neexistuje, pretože jeden deň sa spoliehame na akési dodržiavanie plánov, predsavzatí, a niečo napríklad nám naruší program, a už je na svete nový problém, ktorý treba aktuálne riešiť. Ja to síce nepriamo vnímam ako istý druh dynamizmu života, možno aj veľmi potrebného, ktorý testuje možno aj našu akokeby odolnosť v nejakom teréne, či sa dokážeme s čímsi popasovať, či prijímame isté výzvy, alebo naopak, chceme ich odmietať, trvale zaujmeme akýsi odmietací postoj, a podobne.
A možno aj taký, s čím sa naozaj nedá vopred akokeby čosi naplánovať, alebo teda dotyčný človek akosi nechce, alebo jednoducho nebude na to myslieť, uvažovať aspoň v akejsi teoretickej, ak nie praktickej rovine, pretože vtedy sa môže naozaj cítiť akýsi zmäteny, frustrovaný, zrazu akokeby stratil chuť do práce, do toho, čo ho ešte v podstate ešte len čaká, a teda problém je na svete.
Záverom napíšem toto. Práve o tomto je aj mier. Mier, kde človek predovšetkým prijme aj seba samého tak, ako naozaj je a vyzerá, kde sa stotožní so svojou rolou, čo v živote hrá. Toto všetko je naozaj jedno veľké divadlo, a pre každého sa to všetko raz skončí. Otázka je, či dokážeme vychádzať v mieri, ako som to naznačil, alebo budeme stále proti niečomu alebo niekomu bojovať, alebo si čosi dokazovať, na čo máme, ale v podstate to nikdy svojimi schopnosťami nedosiahneme, než by sme sa snažili.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár