O mieri IV

Nadviažem ešte na predchádzajúci blog s novými myšlienkami. Mohol by som teda ešte k spomenutému článku, čo som písal povedať to, že súhra v spoločnej práci, na nejakom akokeby projekte je omnoho dôležitejšia, ako niekedy dosiahnutý výsledok. Táto myšlienka teda tvorí kostru môjho terajšieho článku, ktorému sa teda chcem venovať.

V živote človek v tímovej spolupráci dosiahne naozaj veľmi veľa, ale pri tomto všetkom je potrebné dodržiavať určité zásady, ktoré človek potrebuje dodržiavať odpočiatku, ako sa teda niečom spoločne ideme venovať. v tomto naozaj musí ísť bokom akási neústupčivosť, tvrdohlavosť, alebo lepšie povedané, akási neschopnosť prijať a najmä plne akceptovať možno aj s akýmisi výhradami cudzí názor, pretože to nikdy nevedie k dobrému.

V histórii síce môžeme objaviť, ale je to veľmi široká téma, niektoré veľmi úspešné firmy, ktoré zdanlivo majú také isté portfólio práce, takú istú náplň práce, majú identickú filozofiu, ale predsa sa v niečom odlišujú. Odlišujú sa v niečom, čo sa dá ťažko špecifikovať, ale predsa zároveň tento druh odlišnosti, ich paradoxne, spája. Znie to ako akýsi oxymorom, ale naozaj to funguje.

V histórii sa udiali množstvo nápadov, na jednej pôde, avšak ten lepší nikdy nebol akceptovaný. Aj nám sa to mnoho krát stalo, že sme odsunutí na druhú koľaj. Možno o nič podstatné až tak nešlo, avšak problém je to, že sa cítime v istom zmysle diskriminovaní. Napríklad v tom, keď nemáme šancu sa o niečom napríklad pádne vyjadriť. Nechcem tým povedať napríklad to, že máme určite lepší názor, alebo pohľad na danú vec, ako to majú iní, ale za istých okolností, akceptované blbosti naozaj môžu viesť k deštrukcii vzťahov, k rozbitiu akejsi jednoty, a predsa my sme tu nato, aby sme budovali jednotu. 

Ako to teda myslím sa pokúsim hneď vyjadriť. Jedná sa tu totiž o tú skutočnosť, že teda, individualizmus ako taký je samozrejme prípustný, je plne akceptovaný, samozrejme že sa toleruje, ale dá sa vyjadriť len v tom zmysle, ak nevznikne akýsi konflikt záujmov. 

Jedná sa proste o tom, že všetci máme pred sebou akýsi koláč, a niekomu naozaj sa nepáči, ak nespravodlivo sa z neho krája, ak niekto si berie vyslovene akýsi podiel, ktorý mu teda evidentne nepatrí. Hlad nie je rozhodujúcim kritériom, ale niečo úplne iné. Akési zásluhy, a podľa toho pridelované podiely.

Všetci máme istý spoločný cieľ, ten hlad po akomsi víťazstve, ak to mám tak nazvať, je celkom pochopiteľne v každom jednom z nás, ale jedná sa o to, či dokážeme pri akejsi deľbe práce naďalej udržiavať počiatočnú filozofiu práce, ktorú sme si stanovili ako jasné kritérium, nemenné, ako akúsi našu osobnú filozofiu, ktorej sa chceme proste pridržiavať. Či si teda stanovíme ten pomyslený, ale veľmi dôležitý hodnotový rebríček, či sa ho budeme držať, a budeme ho plne tolerovať a rešpektovať, alebo budeme mať voči niečomu výhrady. Ako to myslím? O čo teda bližšie ide? 

Záverom ešte napíšem azda toľkoto v krátkosti naozaj. Vieme celkom dobre, že dosiahnuť spoločný cieľ, teda akýsi konsenzus názorov prakticky neexistuje, a ani nie je možný, ak budeme tvrdohlavo zotrvávať na nejakých výhradách, kde máme svoje predstavy, čo môže hraničiť s fundamentalistickým prístupom chápania akejsi skutočnosti. To znamená, že niečo teda rešpektujem také, aké to naozaj v skutočnosti je, a nebudem si tam nič dokrášľovať, vymýšľať, prispôsobovať si to na moje konkrétne, niekedy prehnané a ťažko splniteľné v počiatočnej fáze myslenia predstavy, ktoré sú v ostrom protiklade a možno aj v kontraste s akousi univerzálnou spravodlivosťou.

Zdieľaj článok na facebooku
63 odoberateľov

Komenty k článku