Azda nie jedna maturitná práca, každoročne, čo tak trochu popri mojich povinnostiach stíham pre informáciu sledovať, sa zvykne zaoberať vo všeobecnej rovine akýmisi pálčivými predovšetkým spoločenskými témami, takými teda okruhmi tém, ktoré sú teda nám všetkým blízke. Je teda veľmi potrebné, a veľmi podstatné, aby sme sa dokázali vyjadriť po svojom, vo vlastnom názore o čomsi, čo nie je možno v súlade v tomto svete, kde cítime, že nedokážeme žiť tak, ako to vidíme napríklad u druhých, kde cítime proste akési špecifické obmedzenia, ktoré nám v niečom zabraňujú, bránia, vymedzujú, akémusi jednak všeobecnému pohľadu na skutočnosť, aktuálnu tému.
A keď to niektoré skutočnosti ako také aj dovoľujú, potom človek postupne nemá možnosti. V podstate riešimi paradoxné situácie, a v ani jednom prípade nemôžeme celkom isto zodpovedne prehlásiť, že teda teraz už je to ono, už je to akosi správne, toto som presne chcel, stále proste niečo nám, alebo poviem za seba, stále mi niečo bude ešte chýbať. Ako to myslím?
Nachádzame sa tu teda na akomsi konflikte záujmov, v akomsi bližšom nedorozumení, že niekto má možnosť, a dostatočne ju nevyužije. Nechce sa mu, možno z akejsi lenivosti, alebo pohodlnosti, z nejakých špekulácii, kde neustále len rozmýšľa, a špekuluje, ako sa niečomu napríklad vyhnúť, či už je to plnenie si svojich povinností, alebo splnenie si nevyhnutných povinností, bez ohľadu na to, či to má na nás nejaký dopad, alebo nie, či teda.
A práve v tomto sa začína akokeby boj. Boj duchovný, kde chceme to, čo majú naši susedia, alebo blízki, alebo nechceme to, čo majú iní, kde sa chceme vyčleniť, alebo začleniť kdesi, kde možno nepatríme, ale nevieme stále ako na to, nenašli sme teda na to účinný recept. Nevieme, a ani nedokážeme sa teda akokeby pohnúť vľavo, ani vpravo. Neustále váhanie môže mať negatívny dopad na jednak formovanie našej osobnosti, pokiaľ sa v tejto fáze akokeby stále hľadáme, alebo straty akéhosi cieľa.
Pripodobnil by som to k situácii, že ideme kdesi po ceste, v neznámom teréne, a máme napríklad cez mobil zapnutú navigáciu. Aj tak povedome nie vždy dôverujeme možno týmto technickým vymoženostiam, lebo moderný systém nie vždy musí napríklad evidentne dokáže správne akosi identifikovať trebárs nejaké ulice, bočné chodníky, nejakú oblasť, kde presne sa chceme trebárs dopraviť. Je rozdiel v známom teréne si povedať, že túto trasu prejdem za desať minúť pešo, auto odstavím, ako keď teda ako spomínam, som v neznámom teréne, kde na prvý raz nedokážem odhadnúť situáciu.
A práve sa môže stať, že napríklad systém nás síce dopraví do cieľa, ale dopraví nás úplne inou cestou, kde môžeme pociťovať akýsi zmätok, že sme išli nejakou obkľukou, zbytočne bočnými cestami, namiesto toho, aby sme volili jednoduchší terén, avšak ľahko sa niečo také povie, keď sa človek ocitne v neznámom teréne. Hovorím toto ale ako taký ilustračný príklad,
To všetko v nás môže celkom isto vytvoriť akýsi bližšie nešpecifikovaný druh zmätku, chaosu, ktorý nám na nálade tak isto nepridá, zvlášť ak sa nachádzame v akejsi rozhodovacej fáze, kde chceme možno urobiť akýsi rázny krok, a jednoducho v živote potrebujeme pociťovať, aspoň začas akúsi istotu, akýsi vnútorný pokoj, to, že tým smerom, ktorým teda sa uberáme, je ten správny, a nie je čas na nejaké dohady a iné špekulácie.
Záverom spomeniem toto. Použil som to ako ilustračný príklad. Pokiaľ človek nežije v súlade s akýmisi predpismi, nemá pevne stanovené normy, bez disciplíny sa dostaneme azda nie veľmi ďaleko. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár