Azda mnohí mi dáte za pravdu, že v živote nejestvuje jedna záležitosť, voči ktorej napríklad nepociťujeme akýsi osobný vzdor. Musím uznať, že nie je to dvakrát príjemná záležitosť, ale beriem to ako niečo, čo je korenie života, bez ktorého to proste nie je ono.
Ja osobne akosi mám rád, kedy to okolo mňa, ako sa hovorí žije. Nemám proste rád stagnáciu, kedy si akosi zdanlivo myslím, že teda už je všetko v poriadku, nemusím sa nikde ponáhľať, a dobre vieme, že teda vtedy v tej najnevhodnejšej chvíli človeku proste vstúpia mnohé, nazval by som to pojmom nevyspytateľnosti, voči ktorým človek nevie akosi vzdorovať, alebo teda ešte sme sa toho nenaučili dobre.
Že proste predstavím si teda niektorú skutočnosť, ktorá vyslovene ma raní, najradšej by som bol, keby som na ňu nemyslel a podobne, ale proste to nejde. Lenže ani nemyslieť na niektoré neúspechy, alebo nedosiahnuté úspechy, môže sa to nazvať ako len chcete taktiež neznamená automaticky výhru. Stále to teda človek má akosi pred očami, myslí na to, možno ho to v niečom aj zaťažuje, trápi ho to a podobne, a teda možno je to akýsi výchovný prostriedok, aby sme si jasne utriedili cestu nášho smerovania, kam ideme, či robíme dobro, či ho konáme správne, či dodržiavame isté pravidlá, ktoré dodržané majú byť, ale zas aj to, či sa niečím prílišnym nezaoberáme. Či človek dbá na všestranný rozvoj, kedy si nemôže napríklad donekonečna niečo vyčítať, že niečo mi nevyšlo a podobne.
Spravidla kedy je človeku možno najlepšie, akosi sa mu to negatívne pripomenie, možno preto, aby akosi nezabudol, odkiaľ vyšiel, z akých pomerov, ako strávil teda ten uplynulý čas, ako ho trávi teraz, čo všetko mu dala minulosť do prítomnosti, ako sa s tým všetkým dokáže po svojom vysporiadať. Nie je to jednoduchá záležitosť, a vyspelý človek vie, že v tom sa skrýva možnosť dokázať svojmu okoliu, že je potrebné vytvárať v živote pozitívne hodnoty, ktoré nie sú jednoduché, ktoré sa neprijímajú a neakceptujú veľmi ľahko, kde nie vždy dokážeme nájsť akýsi kompromis, dohodu, kde nie každý pociťuje nákolnnosť k nejakým rozhodnutiam, nesplnenie ktorých človeka môže uviesť napríklad do akejsi depresie, do rozladenosti, do nervozity, do nečinnosti, alebo proste ak sa v niečom rozbehol, môže ho to vrátiť späť-
V individuálnom napredovaní je to nebezpečné práve kôli tomu, že človek, ktorý sa v niečom teda rozvíja, a nemá vybudované akési obranné mechanizmy, kedy sa nevie brániť ešte, to napredovanie môže znamenať viac škody ako osohu.
Práve preto, lebo pri každom nezdare sa mu môže pripomínať napríklad jeho minulosť, z akých pomerov vyšiel, čím všetkým si prešiel. A teda to je ten paradox, že namiesto toho, aby toto všetko pôsobilo ako istý stimul, ako niečo, čo človeka posunie predsa vpred, dodá mu potrebnej inšpirácie, môže byť zdrojom radosti a podobne, efekt v podstate je opačný, človeka častokrát zaplaví akási nepohoda a smútok, rozčarovanie, hoci nie všetko môžeme klásť sebe samému za vinu,
Práve preto je ťažké povedať, či nám pomôže zabudnúť čas. Podľa môjho názoru je to možné, že človek sa bude s odstupom času inak pozerať na danú skutočnosť, aj na zlú, možno preto lebo v súčasnosti sa má lepšie ako doteraz.
Záverom poviem toľko, že je dobré myslieť aj na to zlé, čo sa stalo, aby sme mali stále čo zlepšovať. Mnohí si myslia, že lepší už nemôžu byť, a považujú niektorých priateľov za nepotrebných len preto, lebo sa posunuli niekde vyššie. Ako by som to povedal záverom? Čo si o tom myslím? veľký omyl!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár