Obmedzujú nás pravidlá? II

V myšlienkovom paralelnom článku, ktorý má nadpis, je užitočné sa obmedzovať, píšem v podstate podobné, v niečom zhodné, ale predsa v niečom rozdielne myšlienky, a preto by somsa rozhodol v tento nedeľný deň ešte v krátkosti akosi pripomienkovať môj blog.

Táto tematika v podstate je veľmi široká, a nie je jednoznačne na ňu odpovedať. Jedná sa o to, že aj v diskusii koľko ľudí toľko názorov. Toto pravidlo platí vždy a všade, a niekedy človek v práve akejsi volnej diskusii je obmedzovaný, pretože je akosi pripomienkovaný, je mu kadečo akosi vysvetľované, také, kde je to myslené z iného uhla pohľadu.

Pravda je taká, že každý má na niečo špeciálny názor. Každý čosi vidí po svojom, a dá sa povedať, že mnohí sa boja vyjadriť svoj názor, najmä ak ide o nejaké pálčivé spoločenské témy, alebo diskutuje napríklad s niekým, ktorý čosi naozaj ma ako sa hovorí, za ušami. Teda vzniká medzi dvoma subjektami akási bariéra, niečo proste, čo ich prirodzene, alebo neprirodzene oddeľuje, a tvorí neprenonanú, neprekonateľnú prekážku v akomsi vzájomnom dialógu. Toto sa deje v škole, deje sa to na pracovisku, v každom okamihu a momente života, ten duchovný život pravda nevynímajúc, povedal by som, že práve v tom posledne menovanom je to trochu pálčivejšie, keďže musíš vedieť, čo komu chceš povedať, aby to nevyznelo tak, ako si to povedať nechcel. Aby človek sám seba ešte v očiach toho druhého, možno dôležitého, od ktorého závisí naozaj veľa, aby proste sa sám pred ním, a možno pred ostanou skupinou akosi nezdiskreditoval. To môže mať za následok napríklad to, že človek nebude požívať takú autoritu, ako možno požíval do onoho času, alebo človek môže v niečom byť, ako spomínam v nadpise, právom, alebo neprávom v čomsi kritizovaný v neúmernej miere, môže byť pranierovaný, alebo inak akosi diskriminovaný, a popri tom za to nemôže.

Vidíme, že niečo podobné sa deje v každom okamihu života, v každej spoločnosti, a nikomu tieto prejavy nie sú cudzie. Či už v ňom vystupuje priamo ako akýsi aktér, alebo ako obeť. Teda máme tu dve stránky, vždy jestvujú prirodzene dve stránky, voči ktorému vznikol nejaký konflikt, ktorý teda v záujme názorov, mienky treba riešiť primeraným spôsobom.

Obmedzujú nás teda pravidlá? je zlé, keď sa vzopriem niečomu, čo je konvenčné, zaužívané? 

Mnohí áno, slepo prijímajú mnohé názory, ktoré nie sú faktami, ale nemajú snahu a silu možno aj, zamyslieť sa nad tým, prečo to tak je, a prečo musím niečo spraviť. Deje sa to tak, že človek to vníma väčšinou v akomsi krátkodobom časovom horizonte. A obyčajne neskôr daný problém predsa len ustúpi do akéhosi úzadia, kde sa to rieši, poprípade sa to rieši v rámci akéhosi vnútra danej skupiny, tej ktorej sa to týka a podobne. Takto to prebieha aj a školách, avšak musím povedať, že ja osobne som nejaké väčšie problémy s touto oblasťou spomenutou ani nemal. Nerád som vyhľadával nejaké problémy.

Nerád som vyhľadával problémy, pretože som vedel, že človek, ktorý ide hlavou proti múru ho nikdy neprerazí, a preto som sa dokázal väčšinou prispôsobiť. Tým ale nechcem povedať, že človek si má nechať skákať po hlave, ale jedná sa o to, že aj vo vnútri čohosi existujú isté pravidlá, ktoré teoreticky môžu byť postavené dobre na hlavu, alebo v druhom prípade sú to pravidlá, ktoré dobre vyhovujú len komusi, a voči druhej skupine to môže pripadať neúmerne zaťažujúco a podobne. To znamená, že vždy sa nájde niekto, komu niečo bude vyhovovať, možno aj zo vzdoru, alebo preto, lebo vie, že druhému sa takto uškodí, a normálne by s tým azda nikdy nesúhlasil, ale keďže mu plynú z toho akési osobné výhody, radšej nebude mať pre akési dobro a zachovanie pokoja nejaké výhrady, ktoré ho môžu v niečom znemožniť, obmedziť, prípadne sa to môže vyhrotiť do akejsi diskreditácie osobnosti, čo prirodzene, nie každý svojou povahou takúto vzniknutú situáciu dokáže zvládnuť. 

Niekto nie je stavaný neustále sa s niekým vadiť, a možno ustúpi, ale vie, že tadiaľto cesta nevedie, a preto bude hľadať iné možnosti alebo alternatívny presne tam, kde to možné predsa len bude.

Záverom spomeniem azda ešte toľkoto. Pripúšťam, že prirodzene, človeku nie všetko je po chuti, a vedel by si to predstaviť aj inak, možno by naozaj v skutočnosti prispel lepším nápadom, ale musel sa jednoducho prispôsobiť, čo nie každému padne dobre, niekomu to padne ťažko, ak mi napríklad rozkazuje človek, ktorý nemusí nutne hierarchicky byť na nižšej úrovni, alebo nemusí to byť nejaký mladší a podobne, ale človek, ktorý neoplýva možno dobrou povesťou, nemá väčšie skúsenosti, nemá skúsenosti v danom rozhodovacom procese, ktorého zvládnutie ja osobne by som považoval za alfu i omegu, za akýsi základ neskoršieho úspechu.

Zdieľaj článok na facebooku
64 odoberateľov

Komenty k článku