Aké sú naše očakávania od života. Toto je veľmi široká otázka, kde neexistuje celkom isto jednoznačná odpoveď. Či teda stačí sa niekomu na šrot rozbiť každý piatok, alebo po sebe celkom isto zanechať isté hodnoty, ktoré majú trvalý charakter. Dosiahnuť čosi v živote, alebo nič nedosiahnuť, a žiť akýmsi priemerným stereotypným životom.
Toto sme celkom isto počuli alebo započujeme v maturitnom ročníku, prípadne na konci vysokej školy, kde taktiež ide ľudovo povedané o veľa. Lenže mnohí si myslia, že s titulom to budú mať oveľa jednoduchšie ako bez neho, a tak samozrejme všetko podriaďujú jedinému cieľu - získať ho. A činia správne, pretože on je výsledok driny učenia na fakulte.
Dosiahnuť niečo mať niečo, alebo nikdy nič nedosiahnuť a nič nemať. Zanechať stopu vo svete alebo nič. Problémom je, že my v živote stále čosi chceme dosiahnuť. Neuvedomujeme si, že všetko sa dosiahnuť nedá. Tým nechcem ospravedlniť napríklad niečiu lenivosť a podobne.
Mnohí máme prirodzene veľké očakávania. Ale čo je priamoúmerné, k nim patria aj občasné prehry a víťazstvá. Takéto očakávania nie sú celkom príjemné, a obyčajne neradi na ne myslíme. Presne na toto chcem poukázať. Aj v školách robia chybu, kde sústavne tlačia na študentov byť čo najlepší v danom predmete. Neuspokojiť sa s priemerom, ale prevyšovať priemer. Nič by to nebolo nezvyčajné keby sa to nedialo ako sa hovorí za každú cenu.
Áno, máme veľké očakávania, ale málokto chce preukázať primeranú obetu za ne. Už sa naozaj vytráca zmysel obety v našom živote. Všetci chceme zarábať veľké lóve, ale málokto chceme naozaj čosi aj odpracovať a vytvoriť tým pádom prostredníctvom tej mojej práce nejaké hodnoty, ktoré možno priamo či nepriamo po mne zostanú. Nie z pýchy, aby som sa vystatoval pred inými, čo všetko som osobne vlastmými silami a zručnosťami dokázal, ale práve preto, aby som ostatným možno pochybujúcim a slabším v zmýšľaní ukázal, že sa to dá, a má teda zmysel pre seba a ostatných z hľadiska dlhodobej perspektívy čosi ako duchovný odkaz zanechať.
A práve toto mi hovorí aj duchovná rovina života, že večné šťastie nezískame ničnerobením, ale musíme čosi aj obetovať, pretože jedine z obety si staviame duchovný most, ktorý slúži na to, aby sme si nastavané bariéry medzi sebou nie vystavali, ale premostili, vytvorili si spojenie. To teda získame stavaním. To si samozrejme vyžaduje istú obetu. Nielen odriekanie, ako nejakí športovci alebo modelky, ktoré odmietajú primeranú stravu zachovaním si štíhlej línie amtelesných partií, ale obetu, kde niečo dáme, ale nežiadame a nedostaneme za to nič.
A práve vtedy sa udeje paradox života, ako aj ja som bol toho častokrát svedkom, že keď som vlastne od danej situácie nič nečakal a nechcel, zrazu som dostal veľa.
Možno je to preto, lebo azda pri osobnej kapitulácii zažije človek akýsi dotyk, ktorý celkom isto spája nebo so zemou, a jedine v tejto pozícii dokáže byť otvorený pre možnosti, ktoré doposiaľ nepoznal. Je to niečo ako, čítal som to v jednej duchovnej meditácii, že človek sa nemôže zľaknúť situácie, kedy si kľakne na kolená ak doposiaľ stál na rovných nohách, pretože táto poloha človeka je vhodná na osobnú modlitbu a rozmýšľanie v tichu a samote, odkiaľ sa neraz rodia geniálne nápady.
Niekedy človek je až neuveriteľne zaskočený, a vtedy si uvedomí, že naozaj, v živote máme isté hodnoty, ktoré si za peniaze nikdy nekúpime, ktoré nie sú zadarmo, nie sú samozrejmosťou, ale predovšetkým sú pre nás darom, ktorého cenu si máme držať v úcte a vzácnosti. Nič neočakávame, dostaneme možno nadbytok potrebného, ale taký nadbytok, ktorý dokážeme premeniť na osoh, ktorý sa nikdy nestratí, a vytvorí akúsi stopu.
Záverom by som ešte chcel vyjadriť toľkoto. Práve vtedy, to, čo som napísal, a v mysli mi prebehlo, som si uvedomil, že naše očakávania od života by predovšetkým mali byť naplnené skromnosťou, pretože kto dostane veľa darov, od toho sa bude veľa vyžadovať, ako mi to spomína Písmo Sväté. Ak sa vám chce.... Skúste nad tým pouvažovať.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár